Resident Evil Requiem – To najlepšie z oboch svetov?

Jedna z najočakávanejších hier roku dorazila hneď skraja nového kalendárneho obdobia a vývojári z Capcomu mali pred sebou naozaj náročnú úlohu. Po svojho času nie až tak pozitívne prijatej šiestej časti zaradili radikálnu výhybku a od tej doby zažívajú fanúšikovia série naozaj zlaté obdobie. Či už je to vynikajúci siedmy diel, na neho nadväzujúci Village, alebo parádne remaky dvojky a štvorky, zakaždým sa jednalo o jednu z udalostí sezóny. Výnimku tvorí azda len trochu osekaný Resident Evil 3, no ani ten sa nestretol s vyložene negatívnou odozvou. Ako obstál v konečnom dôsledku Requiem, ktorý ambíciami prevyšoval čokoľvek, čo v rámci tejto série vyšlo?

Recenzovaná verzia: PC

Na úvod chcem iba poznamenať, že môj vzťah k tejto značke je nanajvýš pozitívny a mojimi rukami prešli všetky diely hlavnej ságy. A to vrátane tých už archaicky pôsobiacich prírastkov so statickou kamerou, všetkých doterajších remakov, či oboch častí Resident Evil: Revelations. V portfóliu mi dokonca nechýba ani Code: Veronica, hoci oficiálne nevyšla na moju primárnu platformu, ktorou je i naďalej PC. Očakávania som teda ani ja nemal nastavené nízko a hoci som mal z niekoľkých vecí obavy, nakoniec môžem s radosťou skonštatovať – Capcom to zase raz dokázal. Pár výhrad by som pritom našiel a budem sa im v texte venovať, v globále však po dohraní prevláda takmer maximálna spokojnosť a o žiadnom sklamaní nemôže byť žiadna reč. Poďme však pekne po poriadku.

Samotný príbeh sa začína odvíjať v momente, keď je analytička FBI Grace Ahshcroft (dcéra jednej z postáv spin-offu Outbreak) poverená úlohou preskúmať záhadné úmrtia v schátranom hoteli Wrenwood. Bez toho, aby som zachádzal do prílišných spoilerov len napíšem, že nepriamo súvisia s niekdajšími udalosťami v Raccoon City, no pre Grace má táto misia podstatne osobnejší charakter. Práve tam totiž pred ôsmimi rokmi zomrela jej matka, s čím sa nikdy úplne nevyrovnala. Po príchode na miesto činu však udalosti naberú nečakaný spád a do deja sa rýchlo zapojí aj starý známy Leon S. Kennedy sledujúci vlastné vyšetrovanie. Obe línie sa v tomto bode pretnú a ak napíšem, že na oboch hrdinov čaká asi najväčšia skúška ich doterajšieho života, ani to nebude príliš kontroverzné konštatovanie.

Čo sa inak týka zápletky, nejde nevidieť, že Capcom sa do istej miery snažil o akési uzavretie toho, čo kedysi dávno načal prvým dielom. K starším udalostiam sa tu vracia relatívne často, scenáristi sa snažia budovať osudovosť, pracovať s nostalgiou a to všetko navyše rámcovať ako epicky pôsobiaci blockbusterový zážitok. Ak teda len z tohto popisu nadobudnete dojem, že to nemôže stopercentne fungovať, potom máte jednoznačne pravdu. Čo vcelku funguje, je práca s postavami a viaceré momenty spolu s uspokojivým finále sú sami o sebe vydarené, ak ich vytrhnete z celkového kontextu. To sa týka i úplného záveru, no obecne dianie pôsobí, ako keď psíček a mačička piekli tortu. Tak ako ma vedelo miestami zaháčkovať, inokedy som skôr krútil hlavou či sa rovno uškŕňal nad tým, čo sa odohráva na obrazovke môjho monitora. To platí aj o hre na nostalgiu, ktorá je až tak výrazná, až mi začala ku koncu pripadať ako trochu kontraproduktívna. Resident Evil totiž nikdy nebol o silnom príbehu a hoci ma jeho lore baví, o kvalitný zážitok sa primárne starajú odlišné aspekty. Tu mi dokonca jeden úsek hry priamo evokoval seriálový Resident Evil: Liek, čo vážne nemyslím ako pochvalu.

Na druhej strane, je to skutočne až tak zásadný problém, aby som mu venoval viacero odstavcov textu a tým ho ešte viac povláčil bahnom? Rozhodne nie. Akokoľvek mu totiž adresujem asi najväčšiu výčitku týkajúcu sa aktuálneho dielu, vo výsledku mi to nijak zvlášť nenarúšalo inak excelentný zážitok. Capcom má totiž naozaj dobre zvládnutý know-how, všetko je tak nejak na správnom mieste a k osvedčeným nápadom sa pridávajú i nové, vďaka čomu dokáže Requiem pôsobiť až nečakane sviežo. Netreba pritom zabúdať, že sa bavíme o neoficiálnej deviatke, kde by už bola istá vyčerpanosť problematiky pochopiteľná. A predsa tak tomu nie je.

Veľkým ťahákom je bezpochyby už len dvojica postáv s odlišnou hrateľnosťou, medzi ktorými hra v pravidelných intervaloch prepína sama. V rámci značky to síce nie je prvýkrát (tí, čo skúšali Revelations, respektíve Revelations 2 vedia a tu je to v niečom naozaj veľmi podobné), no pre tentokrát sa Capcom rozhodol do aktuálneho prírastku zakomponovať to najlepšie z oboch svetov. Čiže ako hororovejšiu hrateľnosť sedmičky tak akčnejšie spracovanie častí ako je ikonická štvorka, kde máte dokonca možnosť výberu medzi pohľadom prvej či tretej osoby. Defaultne je u Grace nastavená first person perspektíva, kým u Leona je tomu naopak, no nič vám v podstate nebráni si to vymeniť, či odohrať všetko jednotným štýlom. Už to samo o sebe dokumentuje, ako si dal Capcom na svojej novinke záležať.

Z hrdinov mi osobne trochu viac vyhovovala Grace, keďže v týchto chvíľach hra lepšie pracuje s atmosférou, ponúka o niečo adventúrnejšie postupy a slušne pracuje aj so stealth mechanikami. Asi najväčším vylepšením je možnosť zbierať infikovanú krv, ktorá plní zásadnú rolu z pohľadu craftingu. Vyrobiť si napríklad môžete i injekciu, ktorá má za následok explóziu nič netušiaceho alebo omráčeného nepriateľa – a to sa určite hodí, keďže munície je v týchto častiach pomenej a nezriedka vám postup prostredím komplikujú i Stalkeri po vzore legendárneho Mr. X. O to väčší zmysel tak potenciálne dáva zbaviť sa ostatných protivníkov.

Za Leona je to už, samozrejme, o inom a nielen zombíkov budete „kosiť“ jedna radosť. Akčnejšia, no stále nie zbytočne frenetická, hrateľnosť, ide ruka v ruke s vylepšeným súbojovým systémom. Ak ste sledovali informácie pred vydaním, potom viete, že dôležitou súčasťou jeho arzenálu je v Requieme sekerka vhodná nielen na útočenie, no aj na obranu pred útokmi na blízko. Využívať môžete i zbrane vašich nepriateľov a to vrátane motorovej píly, ktorá je presne tak uspokojivá, ako len motorová píla môže by. A čo takto po nich hádzať rovno výbušné kanistre? Jednotlivé strety vám skrátka dokážu slušne rozpumpovať adrenalín v žilách a bossfighty na tom nie sú inak. Jediné, čo by som možno vytkol je systém progresie u Leona, ktorý je možno až príliš arkádový a úplne sa mi tu nehodil. To však neznamená, že je zlý alebo nezvládnutý, len som si na neho spočiatku ťažšie zvykal.

Tak či tak, bez ohľadu či sa budete pohybovať v koži Grace alebo Leona, level dizajn je celkovo vynikajúci. Nechýba, samozrejme, tradičná rezidencia s množstvom zamknutých miestností, podzemie či nejaké tie vonkajšie priestory, no vždy ma bavilo nimi prechádzať, skúmať ich, či si odomykať prípadné skratky. U Grace je to umocnené malým inventárom, takže musíte ďaleko viac taktizovať, čo u Leona logicky neplatí. Netreba sa však báť vyložene lineárneho priechodu a minimálne v jednom úseku za neho máte voľnosti až až. Herne tiež potešia viaceré novinky týkajúce sa prevažne záverečnej časti, no práve tie vám skutočne nebudem prezrádzať, aby ste si ich lepšie vychutnali, keď na ne dôjde.

Ako je to už dlho zvykom, aj Requiem poháňa dobre známy RE Engine. Ten je už akousi stabilnou voľbou a naďalej ma neprestáva fascinovať, čo z neho Capcom dokáže vytiahnuť a pri akých nízkych nárokoch. Nemám síce najhoršiu, no ani najlepšiu zostavu, v prípade Resident Evil Requiem je to však, zdá sa, jedno a špičkový audiovizuálny zážitok som z neho dokázal vytiahnuť bez akýchkoľvek zásadných kompromisov. Všetko vyzerá naozaj krásne, miera detailov je vysoká, nechýbajú ani rôzne moderné efekty – a nielenže mi hra ani raz nepadla, ani len framerate v zásade nijak nekolísal. K skvelému vizuálu či zvuku sa tak pridáva aj parádne odladená technická stránka, kde naozaj nemám čo vytknúť. Síce s tým Capcom nikdy nemal problém, no nemôžeme to brať za úplnú samozrejmosť. Ovládanie je taktiež bezproblémové, či už na gamepade, alebo na klávesnici a myši.

Súčasne s tým, ako mi nabehli záverečné titulky, som sa začal úprimne zamýšľať, kam by som Requiem zaradil v rámci celej série. Menšie nedostatky by sa skutočne našli, no klady výrazne prevyšujú a nemám dôvod byť prehnane prísny. Nie až tak dávna dvojka či štvorka mi síce sadli ešte o niečo viac, no je to trochu neférový boj, keď vám vlastné spomienky permanentne našepkávajú do ucha a ťahajú vaše dojmy nahor. Tak či tak, Resident Evil Requiem je skvelým návratom tejto značky a dá sa povedať, že ním Capcom oslávil jej tridsiate výročie (áno, skutočne je s nami až tak dlho) vo veľkom štýle. A neviem ako vy, no ja osobne som si ani viac nemohol priať.

Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme spoločnosti Cenega