Phonopolis – Príbeh kartónového mesta

Existujú štúdiá, pri ktorých novú hru jednoducho nemôžete ignorovať. Česká Amanita Design si počas viac než dvoch desaťročí vybudovala povesť tvorcov výnimočných adventúr, ktoré sa neboja byť originálne, umelecké a zároveň prístupné. Samorost, Botanicula, Chuchel či Creaks patria medzi najzaujímavejšie tituly svojho žánru, no ak by som si mal vybrať jednu jedinú hru z ich portfólia, stále by to bolo Machinarium. Dodnes považujem príbeh malého robota Josefa za jednu z najlepších adventúr, aké som kedy hral a vrchol tvorby českého štúdia. O to väčšie boli moje očakávania od novinky Phonopolis, ktorá vznikala dlhé roky a mala priniesť niečo nové aj pre samotnú Amanitu. Výsledok? Jednu z najlepších hier, aké toto štúdio vytvorilo.

Recenzovaná verzia: PC

Phonopolis nás zavedie do rovnomenného mesta ovládaného autoritatívnym Vodcom. Obyvatelia sú neustále vystavení hlasom z reproduktorov rozmiestnených po celom meste, ktoré nenápadne formujú ich myslenie a správanie. Situácia sa ešte viac vyhrotí s príchodom takzvaného Absolútneho tónu – zvuku, ktorý má definitívne zbaviť ľudí slobodnej vôle. Hlavný hrdina Felix, obyčajný smetiar, sa však vďaka zvláštnym slúchadlám stane jedným z mála ľudí schopných odolať manipulácii a rozhodne sa postaviť systému.

Už po prvých minútach je pritom zrejmé, že autori čerpali inšpiráciu z tvorby Georgea Orwella, predovšetkým z románu 1984. V oboch prípadoch sledujeme spoločnosť ovládanú jedinou autoritou, ktorá sa snaží kontrolovať nielen správanie ľudí, ale aj ich samotné myslenie. Zatiaľ čo Orwell pracoval s neustálym dohľadom, propagandou a prepisovaním reality, Phonopolis prichádza s vlastným originálnym konceptom manipulácie prostredníctvom zvuku. Výsledok však nepôsobí ako lacná kópia slávneho románu. Amanita Design využíva orwellovské motívy skôr ako základ, na ktorom stavia vlastný príbeh o slobode, individualite a odvahe postaviť sa proti systému. Napriek vážnej tematike si hra zachováva charakteristický humor, ľahkosť a ľudskosť, vďaka čomu nikdy nespadne do prílišnej depresívnosti či beznádeje, akú poznáme z Orwellovho diela.

Najväčšou hviezdou celej hry je však bezpochyby audiovizuálne spracovanie. Amanita Design sa tentoraz pustila do 3D grafiky vôbec po prvýkrát, no nezaprela svoju identitu. Svet Phonopolis vznikol z ručne vyrábaných kartónových modelov, ktoré boli následne prenesené do digitálnej podoby. Výsledkom je niečo, čo nemá v hernom priemysle prakticky obdobu. Každá lokácia pôsobí ako starostlivo vytvorený diorámový model, ktorý ožil pred vašimi očami. Architektúra čerpá z avantgardného umenia medzivojnového obdobia, futurizmu či konštruktivizmu, vďaka čomu má mesto úplne jedinečnú atmosféru. Je fascinujúce zastaviť sa a len obdivovať detaily jednotlivých budov, mechanizmov alebo postáv.

Samostatnú pochvalu si zaslúži hudba Tomáša Dvořáka, známeho pod pseudonymom Floex. Ak ste hrali Machinarium alebo Samorost 3, jeho tvorbu netreba predstavovať. Aj tentoraz dokázal vytvoriť soundtrack, ktorý nie je len príjemným doplnkom, ale dôležitou súčasťou celého zážitku. Hudba podporuje atmosféru mesta, zdôrazňuje emócie jednotlivých scén a zároveň tvorí zaujímavý kontrast k téme zvukovej manipulácie, na ktorej je postavený celý príbeh.

Hrateľnosť zostáva verná tradícii Amanity. Ide o adventúru založenú na objavovaní prostredia, interakcii s predmetmi a riešení hádaniek. Tie nie sú extrémne náročné, no sú dostatočne kreatívne na to, aby vás neustále bavili. Mnohé z nich stavajú skôr na experimentovaní a pozorovaní než na komplikovanej logike, čo pomáha udržať príjemné tempo hry. Phonopolis sa nesnaží hráča frustrovať. Naopak, povzbudzuje ho k objavovaniu a skúšaniu nových možností. Vďaka tomu ide o titul, ktorý si môžu užiť veteráni adventúr aj úplní nováčikovia.

Zaujímavou novinkou je aj dôraz na klasickejšie rozprávanie príbehu. Zatiaľ čo väčšina predchádzajúcich hier Amanity sa spoliehala prevažne na neverbálnu komunikáciu, Phonopolis ponúka hovorený komentár a tradičnejší spôsob prezentácie deja. Napriek tomu si zachováva charakteristickú poetiku štúdia a pocit, že sledujete rozprávku pre dospelých, ktorá vás dokáže rozosmiať aj prinútiť zamyslieť sa.

Možno najväčším komplimentom, aký môžem hre udeliť, je fakt, že po jej dohraní som mal presne ten istý pocit ako kedysi po dokončení Machinaria. Pocit, že som navštívil miesto, ktoré sa nepodobá na nič iné. Miesto vytvorené ľuďmi s jasnou víziou, obrovskou dávkou talentu a láskou k detailom. Phonopolis síce nemení herný priemysel ani nevynachádza adventúrny žáner nanovo, ale pripomína, prečo sú hry jedinečným médiom. Dokáže rozprávať silný príbeh, ponúknuť nádherný audiovizuálny zážitok a zároveň si zachovať hravosť, ktorú v moderných tituloch často nenájdeme. Phonopolis zároveň ukazuje, že aj dnes dokážu byť témy, ktoré George Orwell spracoval pred desiatkami rokov, mimoriadne aktuálne. Hra však namiesto beznádeje ponúka nádej a pripomína, že aj jednotlivec môže zmeniť svet okolo seba, ak sa odmietne podriadiť hlasom, ktoré mu hovoria, čo si má myslieť.

Amanita Design opäť dokázala, že patrí medzi najtalentovanejšie nezávislé štúdiá na svete. Ak máte radi adventúry, originálne umelecké spracovanie alebo ste vyrastali na hrách ako Machinarium, Phonopolis by ste si rozhodne nemali nechať ujsť. Pre mňa ide o jednu z najlepších adventúr posledných rokov a ďalší dôkaz, že tvorba štúdia Amanita má vo svete videohier stále výnimočné miesto.

Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme obchodu XZONE.