Toy Story Retro Roundup! recenzia – Nostalgická exkurzia do čias filmových hier

Tento rok sa Príbeh hračiek nevrátil iba na plátna kín, no zároveň o sebe dáva vedieť i v hernom svete. Nie, nedočkali sme sa úplne novej záležitosti, avšak dorazila veľká kolekcia klasík (prevažne z minulého milénia) zasadených do tohto sveta. Má zmysel sa do jej obsahu púšťať aj desiatky rokov od pôvodného vydania?

Recenzovaná verze: PS5

Trilógiu Toy Story dodnes považujem za animovaný zázrak a jednu z najlepších záležitostí hollywoodskej produkcie, ktorá bola schopná starnúť spoločne so svojimi divákmi.Skrz detskú optiku sa pozrela nielen na rôzne fázy dospievania, zároveň však dokázala „našim“ domácim hračkám vdýchnuť obrovskú dušu a presvedčiť mnohých, že detská predstavivosť jestvuje aj za hranicami mysle.

Všetky tri filmy jej dali hmatateľné fyzické rozmery, plastickosť a hlavne naratívnu úprimnosť, ktorá sa v zámorí v súčasnosti už prakticky nevidí.

Neprekonaný fenomén

Toto univerzum žije dodnes a hoci je veľmi pravdepodobné, že sa autorom nikdy nepodarí predchádzajúce časti prekonať, stále ide o komerčnú dojnú kravu, čo potvrdila nedávna päťka, keď (zas a znova) bola schopná utržiť 1,2 miliardy dolárov v dobe, v ktorej sú kiná údajne definitívne mŕtve. Preto vhodnejšia príležitosť na vydanie retro kompilácie starších hier zrejme v najbližších rokoch nebude, nakoľko šiesta časť dorazí najskôr za dva roky, pričom je možné, že sa konečne vymaní z okov starnúceho Woodyho a Buzza Lightyeara a po prvýkrát si úplne vystačí bez týchto stálic.

V každom prípade je zrejmé, že pôvodné snímky obstáli hlodaniu zubu času. Ako sú na tom však ich herné adaptácie z deväťdesiatych a veľmi skorých nultých rokov aktuálneho tisícročia?

Majú stále, po vzore nestarnúcich filmových príbehov, čo ponúknuť alebo ide o projekty, ktoré by mali zostať radšej pochované na digitálnom cintoríne? Retro Roundup! obsahuje hneď šesť titulov na jednom mieste.

Všetci pokope

Konkrétne ide o Toy Story, Toy Story 2, Toy Story 2: Buzz Lightyear to the Rescue, Buzz Lightyear of Star Command, Toy Story Racer a (pomerne prekvapujúco) A Bug’s Life, ktoré sa takisto svojho času dočkalo videohernej adaptácie.

Dnes by pre podobný animák nikto nič podobné nevytváral, keďže sa to komerčne nevyplatí. Dohromady ide o pomerne slušnú nádielku, hoci treba zmieniť, že niektoré tituly sa dajú prejsť do hodinky. Obzvlášť tie najstaršie z Game Boya alebo Segy Genesis.

Napriek tomu dostanete približne tridsať hodín zábavy v prípade, že vyskúšate a prejdete úplne všetko. Najmä sympatické skákačky z éry prvého PlayStationu sa už aspoň približujú platformovému žánru, ktorý veľmi dobre poznáme zo súčasnosti.

Príbehy v tomto prípade nemá zmysel príliš rozoberať, keďže vychádzajú z jednotlivých filmov a v zásade mapujú konkrétne udalosti scenára.

Exkurzia do histórie

Výnimkou je snáď len Buzz Lightyear of Star Command, ktorý, ako som sa dozvedel, je inšpirovaný animovaným seriálom. Ten bežal v televízii približne tri mesiace, vyšlo v rámci neho viac než 60 epizód, no dnes ide o značne zapadnutú záležitosť s minimálnym popkultúrnym zásahom.

Podstatnejšia je žánrová pestrosť kolekcie. Nájdete tu klasické akčné adventúry, rýdze 2D hopsačky v štýle starých Nintendo hier a, dokonca, aj jeden pretekársky titul, opätovne evokujúci zbesilé Mario Kart.

Navyše, všetko zmienené tradične simuluje autentické rozhranie, takže na vašom monitore alebo čomkoľvek inom, čo na hranie používate, skutočne uvidíte rohy archaickej a objemnej 4:3 televízie (tú si ešte dokonca pamätám), vrátane artefaktov, trochu tmavých farieb a ďalších vizuálnych nedostatkov.

Tento fakt veľmi príjemne dotvára dobovú atmosféru a vracia vás do deväťdesiatych a skorých nultých rokov, keď ešte, slovami internetových diskutérov, všetko „bolo správne“. Hry boli hrami, nesnažili sa o nič komplexné a hlavne disponovali fantastickou (ehm) hrateľnosťou... no nie?

Najmä ak patríte medzi pamätníkov pôvodných konzol (či nebodaj hier), jestvuje veľká pravdepodobnosť, že sa na obrazovku budete pozerať s úprimnou nostalgickou slzou. V každom prípade, čoskoro sa dostaví vytriezvenie.

Do nekonečna...

Ešte pred recenzovaním som sa zamýšľal nad otázkou, ako k podobnému projektu pristúpiť. Patrím medzi fanúšikov retro záležitostí, avšak k šestici projektov mám v praxi minimálny vzťah, hoci po Toy Story 2 tie-in hrách poškuľujem nejaký čas, keďže na piatom PlayStatione spätne vyšli a teda už majú plnohodnotné porty.

Bolo mi jasné, že po kvalitatívnej stránke sa budú tituly odlišovať. Navyše, ani nejde o jednoznačné hity, ktoré by sa s odstupom času vnímali ako zásadné míľniky, pretože dobové recenzie väčšinu z nich hodnotia prinajlepšom mierne nadpriemerne.

Ide tým pádom v prvom rade o produkt cielený na veľmi špecifickú cieľovú skupinu. Naozaj ma bude veľmi zaujímať jej komerčný výsledok, ak sa teda ku konkrétnym číslam vôbec dostaneme.

Po váhaní a prvom hodinovom testovaní mi bolo zrejmé, že Retro Roundup! je dôležité vnímať ako relikt úplne inej doby (vtedy sa rozbiehajúceho) mainstreamového gamingu.

A v tom bode ma kolekcia začala zaujímať podstatne viac. Priamo ukazuje, ako presne v minulosti, ktorú som zažiť nemohol (a myslím, že väčšina z vás to bude mať podobne), vyzerala zábava, prípadne to, čo si pod ňou vtedajší hráči predstavovali.

... a ešte ďalej

Originálne Toy Story a jeho neoficiálny „sequel“ na Game Boy Color sú z dnešného pohľadu vlastne katastrofálnymi zážitkami a dokonalou ukážkou toho, že hry v minulosti vlastne lepšie neboli. Mali vlastné problémy a evidentné limitácie.

Napriek faktu, že ich v pamäti máme nezriedka zafixované ako bezchybné zážitky plné zaujímavých úrovní. Nuž, imaginácia s postupom rokov ozaj robí svoje.

V prvom zmienenom nájdete ešte akúsi zábavnosť. Tá však trpí na pomerne nejednoznačné animácie a celkovú tuhosť pohybov, takže som nikdy nenadobudol pocit, že mám nad virtuálnym Woodym, ktorý je v tomto prípade hlavným aktérom, dostatočnú kontrolu.

Výsledok sa pretavil do toho, že preskakovanie skrz niektoré prekážky alebo boj s relatívne frekventovanými protivníkmi viedli občas k zbytočnej frustrácii, prípadne rovno úmrtiam.

Zároveň strohosť a obsahová skromnosť jasne ukázali, prečo bolo Nintendo s Mariovkami nedostihnuteľným molochom na míle vzdialeným od konkurencie. Minimálne pri 2D hopsačkách.

Najhorší zážitok roka

Druhé Toy Story, ktorým prechádzate v koži vesmírneho rangera Buzza, je už ale úplne iná kapacita. A, bohužiaľ, nemyslím to pozitívne. Len ťažko by som si spomenul na tak otravnú, dizajnovo nefunkčnú a v každom ohľade príšernú hru.

Ide o esenciálnu ukážku toho, ako by sa tento žáner nemal robiť. Častokrát vôbec netušíte, kam postupovať ďalej, nakoľko úrovne majú pomerne vrstevnatú architektúru a niekoľko cestičiek, no neviete, ktorá je tá správna.

Niektoré vedú len k bonusovým bodom, iné vás dostanú rovno do cieľa. Komunikácia s používateľom je však nulová a tak nezriedka len blúdite a snažíte sa nájsť predmet, na ktorý sa dá vyskočiť, čo takisto nie je vždy jasné.

A keď už sme pritom, ovládanie je tu ešte horšie než v o štyri roky staršom Toy Story. „Príjemným“ bonusom sú kostrbaté reakcie postavičky a fakt, že niektoré NPC vyzerajú priateľsky, no v skutočnosti vám nekompromisne dajú damage. Zájdete však za roh a iná, no vizuálne identická, hračka na vás už nezaútočí.

Spásonosná mechanika

Naozaj by ma zaujímali myšlienkové pochody kreatívneho tímu v dobe produkcie. Ak nejaké existovali, nakoľko hry tohto typu sa vytvárali ako na bežiacom páse. A je to cítiť.

Hlavne nech stoja čo najmenej a vyjdú veľmi blízko uvedeniu filmu v kinách. Táto dorazila do obchodov len trinásť dní pred americkou premiérou, takže sa dosť pravdepodobne dočkala „expresného“ cyklu.

Zásadnou výhodou je, že celý zážitok má asi hodinu (na YouTube nájdete aj dvadsaťminútový prechod) a aj to primárne kvôli tomu, že sa vývojári neunúvali vysvetľovať, ako fungujú jednotlivé mechaniky, prípadne pre hráča vytvorili v jednotlivých leveloch pasce, ktoré ho budú s takmer stopercentnou istotou stáť život.

Ďakujem autorom portu z Digital Eclipse za možnosť podľa ľubovôle používať funkciu rewind. Tá si pamätá približne posledných tridsať sekúnd, takže sa viete pohodlne vrátiť o pár krokov späť v prípade, že urobíte chybu. A za to, samozrejme, vďačíme dodnes neporazenej 3D trilógii Prince of Persia.

Éra PlayStationu je záchrancom

Zďaleka najviac ma bavili práve jednoduché trojdimenzionálne záležitosti, ktoré som kedysi určite videl na vôbec prvej konzole Sony.

Najmä Buzz Lightyear to the Rescue a A Bug’s Life ustáli hlodaniu zubu času pomerne obstojne a ponúkajú síce mierne zaprášenú, avšak stále dostatočne údernú zábavu. A hlavne zrozumiteľnú, narozdiel od toho GBC pekla.

Páčilo sa mi, že sme už dospeli do bodu, keď dokážu postavy promptne reagovať na hráčove vstupy na ovládači a svojou svižnosťou, ktorej pochopiteľne pomáha podpora vyšších snímkov za sekundu, než bolo v dobe vydania možné, majú blízko k platformovému konceptu, aký si z detstva pamätám ja.

Pochopiteľne, pre súčasného hráča pôjde o značne rigidnú a v jadre (zrejme) nefunkčnú záležitosť, avšak hardcore zanietenci tu rozhodne nájdu nielen zaujímavé prvky, sofistikovaný dizajn úrovní, no zároveň aj ľahkú a plynulo odsýpajúcu hrateľnosť s minimálnym množstvom nadbytočnej vaty.

Kreativita na prvom mieste

Vtedy sa totiž ešte hry nemuseli naťahovať, aby mali aspoň desať hodín. Taktiež inovácie v podobe jednoduchých misií v 3D Toy Story 2, ktoré sú dobrovoľné, no umožnia vám vyťažiť potenciál lokácií naplno, pôsobia funkčne dodnes.

V jednom momente napríklad pretekáte s hračkárskym autíčkom, v ďalšom zachraňujete z vysoko postavenej poličky ucho pána Zemiakovej hlavy. Ďalej presádzanie rastlín pre postup vpred alebo ľahký boj pomocou hádzacích predmetov v Bug’s Life ukazujú, že skákačky vedeli byť omnoho kreatívnejšie než dnes. Nejde o revolučné prvky, avšak účinne diverzifikujú gameplay jadro.

Ak nič iné, tak sa nebáli testovať a experimentovať. Napriek tomu, že spadajú do rovnakého súdka, skúšali k nemu pristupovať odlišne. Niekedy úspešne, inokedy menej, no umožnilo im to odlíšiť sa aj v prípade, že mali rovnakého autora či vydavateľa.

Neexistujúci subžáner

Okrem toho týmto projektom nechýbajú ani dizajnové nápady či drobné detaily využívajúce plnú filmovú licenciu. Ide pritom o typ projektu, ktorý je dnes a vlastne všeobecne už dlhodobo mŕtvy.

Schválne, spomeniete si, kedy naposledy vyšiel titul sprevádzajúci nejaké filmové vydanie? Ja osobne nie, hoci v minulosti ich boli desiatky, niektoré dokonca veľmi dobré – môj milovaný hack and slash Lord of the Rings od EA stále patrí na žánrový piedestál.

V tomto ohľade je sympatické aj to, že ide o malé projekty na niekoľko hodín. S ničím nestrácajú čas, konštantne pred vás stavajú nové úrovne a držia sa jednoduchej štruktúry. Vďaka tomu v terajšej dobe plnej prehnane komplikovaných mechaník pôsobia sympatickým spôsobom starosvetsky.

Chápu, že majú byť v prvom rade ľahkou a oddychovou, univerzálne zrozumiteľnou, zábavou. Túto úlohu pritom spĺňajú napriek tomu, že im pomaly tiahne na tridsiatku.

Doba neviazaného oddychu

So samotným Toy Story Racer mám menší problém v tom, že akýkoľvek titul, ktorý je založený na fyzike a nejakom dynamickom pohybe, pomerne rýchlo zostarne. Rozhodne na ňom rok vydania cítiť viac než na iných záležitostiach.

Len veľmi ťažko sa mi vracia napríklad k archaickým bojovkám, pôvodným SSX alebo pretekárskym ikonám budujúcim zlatý vek takýchto hier, keďže akonáhle si odmyslíte ich dobovú technologickú precíznosť, len málokedy v priamom porovnaní s modernejšími zástupcami obstoja.

To isté v praxi platí aj pre túto variáciu na legendárne Mario Kart. Výhodou však je, že prítomná bláznivosť a dynamika vás nechajú aspoň čiastočne prehliadnuť všadeprítomnú vizuálnu a pohybovú archaickosť.

Poctivá deväťdesiatková injekcia

Ide o prekvapivú frenetickú záležitosť s dobrými úrovňami a úctyhodným množstvom obsahu, až ma mrzí, že sa v súčasnom prostredí nesnaží na tomto poli dominujúcemu Nintendu nikto konkurovať. A akékoľvek prípadné pokusy sú nezriedka chabé.

Minuloročný World je síce fajn, no jeho podpora po vydaní je tragická a potreboval by som preteky s pravidelnými obsahovými prídavkami. Podobných racingoviek by sme si zaslúžili viac. Dnes zas tak často nevychádzajú. Netreba k nim ani online multiplayer.

Bohato stačí, ak sa prinavrátia ku gaučovému split-screenu, ktorý vám umožní prežiť zabudnutú (čoraz viac miznúcu) tenziu bezprostredného súperenia s niekým iným, v jednej miestnosti, bez mikrofónov a prípadných lagov spôsobených slabým pripojením či prirodzenými odchýlkami siete.

Budúcnosť archivácie?

Myslím, že takto nejako by mohlo vyzerať zachovávanie hier v nadchádzajúcich obdobiach, v ktorých definitívne vyhrá digitálny svet nad fyzickým. Remaky a rôzne remastre sú, samozrejme, vítaným spestrením, nič proti nim nemám.

Keďže sa ale zaujímam o gaming hlbšie než iní hráči, je pre mňa veľmi výhodné dostať práve „TEN“ pôvodný zážitok so všetkými jeho chybami, nedostatkami a problémami spôsobenými vekom i autorskou neskúsenosťou, prípadne prosto technologickými limitáciami.

Je to trochu špecifické postavenie i optika, no ruku na srdce, práve do tejto zbierky sa nepustí nikto iný než ľudia pamätajúci na dávne časy, alebo skalní nadšenci herného priemyslu pátrajúci po koreňoch žánrov a jednotlivých značiek.

Potrebujeme ďalšie kompilácie

Mladej generácii naozaj nemá už čo ponúknuť, keďže len za posledné desaťročie dostali stovky podobných, avšak gameplayovo a graficky omnoho vyladenejších záležitostí. Jedna taká dva roky dozadu vyhrala Game Awards.

Stačí spomenúť Mario Odyssey, prakticky hociktorého Donkey Konga (mimo Bananzy), Astro Bota alebo Crashov, primárne jeho štvrtý diel, ktorý dokáže byť pomerne „juicy“ a dosť hardcore.

Takmer okamžite vymenujem desiatky titulov, ktorých by som sa v takejto podobe rád dočkal. Pokojne by mohli byť tematizované sériou alebo konkrétnym žánrom, keďže nejeden projekt je v súčasnosti stratený a nemá žiaden digitálny variant.

Klasické Bondovky, už zmienené LOTR hry, pôvodné Silent Hill tituly či trilógia Resident Evil, ktorá bola jednu dobu nezískateľná, obzvlášť na konzolách.

Niekde môže byť, samozrejme, problém s licenciou, avšak keď sa to podarilo v tomto prípade, mohlo by to s trochou snahy vyjsť aj s inými záležitosťami. Koniec koncov, pôvodní vydavatelia sú ešte stále aktívni.

Minimálne dúfam, že kraľujúce Disney nezabudne, že má v portfóliu podobných žánrových titulov zhruba päťdesiat a postupne sa dočkajú takejto reinkarnácie na moderné systémy. Je to fajn historická exkurzia. Miestami bolestivá, no ak už nič iné, tak častokrát aj zábavná a hlavne zaujímavá.