Po uzavretí Desmondovho príbehu sa séria ocitla v úplne novej situácii. Ubisoft prišiel o hlavnú dejovú líniu, ktorá spájala jednotlivé hry, no zároveň získal väčšiu voľnosť v tom, ako bude značku ďalej rozvíjať. Namiesto jedného súvislého príbehu sa pozornosť presunula viac na samotné historické obdobia a zážitok, ktorý dokážu ponúknuť. Tento posun bol riskantný, no zároveň otvoril dvere novým nápadom.
Assassin’s Creed IV: Black Flag bol dôkazom, že séria dokáže fungovať aj mimo pôvodného konceptu. Namiesto klasického assassina ste sa dostali do role piráta Edwarda Kenwaya, čo zásadne zmenilo dynamiku celej hry. Otvorený svet sa presunul na more, kde sa plavba, námorné súboje a objavovanie ostrovov stali hlavnými piliermi gameplayu. Tento systém pôsobil prirodzene a dal hráčovi pocit skutočnej slobody, aký séria dovtedy neponúkala.
Zároveň si hra zachovala aj prvky, ktoré definovali Assassin’s Creed. Stealth, príbeh a konflikt medzi assassínmi a templármi zostali prítomné, no boli zasadené do úplne nového kontextu. Práve táto kombinácia starého a nového vytvorila jeden z najlepších dielov celej série. Black Flag ukázal, že značka sa dokáže meniť bez toho, aby stratila svoju identitu.
Na tento úspech nadviazal Assassin’s Creed Rogue, ktorý však zvolil odlišný prístup. Namiesto veľkej revolúcie ponúkol skôr variáciu na už existujúci systém, no doplnil ho o zaujímavý príbehový prvok. Hráč sa prvýkrát dostal na stranu templárov, čo výrazne zmenilo pohľad na celý konflikt.
Shay Cormac nebol typickým hrdinom série. Jeho príbeh ukázal, že ani jedna strana nie je úplne správna a že rozhodnutia majú svoje následky. Tento naratívny posun bol jedným z najzaujímavejších prvkov hry, pretože rozšíril pohľad na univerzum Assassin’s Creed. Zároveň však hra nepriniesla dostatok nových mechaník, aby pôsobila ako plnohodnotný krok vpred.
Rogue tak zostal skôr doplnkom než hlavným míľnikom série. Aj keď mal svoje kvality, bol zatienený väčším projektom, na ktorom Ubisoft paralelne pracoval. Očakávania od ďalšieho dielu boli vysoké a všetko nasvedčovalo tomu, že séria sa chystá na veľký technologický aj herný posun.
Assassin’s Creed Unity mal byť týmto krokom. Nová generácia konzol umožnila vytvoriť detailnejší svet než kedykoľvek predtým a Paríž počas francúzskej revolúcie pôsobil na prvý pohľad ako ideálne prostredie. Hra sľubovala realistickejší parkour, prepracovanejší stealth a celkovo modernejší zážitok.
Problém však nastal pri samotnom vydaní. Unity sa stal jedným z najväčších sklamaní série, a to najmä kvôli technickému stavu. Hra bola plná bugov, glitchov a problémov, ktoré výrazne ovplyvňovali samotný gameplay. Postavy sa správali nepredvídateľne, animácie nefungovali správne a celkový zážitok bol často narušený technickými chybami.
Paradoxom však zostáva, že pod týmito problémami sa skrýval kvalitný základ. Paríž bol detailne spracovaný, parkour systém bol jedným z najlepších v celej sérii a stealth ponúkal viac možností než predchádzajúce diely. Hráči sa však k týmto kvalitám často nedostali, pretože ich odradil stav hry pri vydaní.
Unity sa tak stal bodom, ktorý výrazne ovplyvnil vnímanie celej série. Nešlo len o jednu nepodarenú hru, ale o dôsledok dlhodobého tlaku na rýchle vydávanie a príliš veľkých ambícií v krátkom čase. Paradoxom však zostáva, že pod všetkými technickými problémami sa skrýval kvalitný základ, detailne spracovaný Paríž, prepracovaný parkour a systém stealthu, ktorý mal potenciál posunúť sériu dopredu. Hráči sa k týmto kvalitám často nedostali, pretože ich odradil samotný stav hry pri vydaní, čo spôsobilo pokles dôvery voči značke. Unity tak nebol len sklamaním, ale aj varovaním, že ani silná séria si nemôže dovoliť ignorovať kvalitu v prospech tempa. Práve tento moment donútil Ubisoft zastaviť sa, prehodnotiť smerovanie a pripraviť zmenu, ktorá mala v ďalších rokoch zásadne ovplyvniť budúcnosť Assassin’s Creed.