Po rozšírení RPG prvkov v Odyssey prišla Valhalla ako ďalší krok, ktorý mal tento systém upevniť. Ubisoft sa rozhodol zachovať nový smer, no zároveň ho mierne upraviť tak, aby pôsobil prístupnejšie. Viking prostredie ponúklo ideálny základ pre kombináciu príbehu, boja a budovania vlastnej osady, čo sa stalo jedným z hlavných pilierov hry.
Valhalla pôsobila masívne už od prvého momentu. Svet bol rozsiahly, plný aktivít a možností, ktoré hráč mohol objavovať vlastným tempom. Tento prístup však priniesol aj nový problém. Veľkosť začala ovplyvňovať tempo. Hra ponúkala obrovské množstvo obsahu, no nie vždy dokázala udržať rovnakú intenzitu zážitku počas celej doby hrania.
Zároveň sa ešte viac prehĺbil odklon od klasického Assassin’s Creed. Stealth bol stále prítomný, no nebol dominantný. Dôraz sa presunul na otvorený boj, progres postavy a príbehové rozhodnutia. Tento posun síce prilákal nové publikum, no zároveň posilnil pocit, že séria stratila časť svojej pôvodnej identity.
Datadisky vo Valhalle tento trend ešte viac rozvinuli. Wrath of the Druids priniesol nové prostredie Írska a viac politicky ladený príbeh, zatiaľ čo Siege of Paris sa vrátil k historickejšiemu konfliktu a pomalšiemu tempu. Tieto rozšírenia ukázali, že hra dokáže fungovať v rôznych štýloch.
Najvýraznejší bol však Dawn of Ragnarok, ktorý posunul sériu ešte hlbšie do mytológie. Hráč sa dostal do sveta bohov, čo bolo na jednej strane vizuálne atraktívne, no zároveň to ešte viac vzdialilo Assassin’s Creed od jeho pôvodného realistického základu. Tento smer jasne ukázal, že Ubisoft experimentuje a skúša, kam až môže sériu posunúť.
Práve preto prišiel Assassin’s Creed Mirage. Tento diel bol reakciou na spätnú väzbu komunity, ktorá chcela návrat ku koreňom. Menší rozsah, väčší dôraz na stealth a klasický gameplay mali pripomenúť staršie časti série.
Mirage sa vrátil k jednoduchšej štruktúre. Menej RPG prvkov, viac dôrazu na plánovanie, infiltráciu a pohyb mestom. Bagdad pôsobil kompaktnejšie a dizajn misií bol viac zameraný na presnosť než na rozsah. Tento prístup ukázal, že aj menšia hra môže fungovať, ak sa sústredí na to, čo robí Assassin’s Creed jedinečným.
Zároveň však bolo vidieť, že séria už nie je tam, kde bola kedysi. Mirage nepôsobil ako nový začiatok, ale skôr ako návrat k niečomu známemu. Ukázal, že Ubisoft si uvedomuje hodnotu pôvodného konceptu, no zároveň nevie úplne opustiť smer, ktorým sa vydal v posledných rokoch.
Assassin’s Creed sa dnes nachádza v zaujímavej pozícii. Na jednej strane má za sebou úspešnú RPG transformáciu, ktorá jej priniesla nové publikum a komerčný úspech. Na druhej strane však stále existuje silná skupina hráčov, ktorá preferuje pôvodný štýl založený na stealth a kompaktných príbehoch. Séria tak balansuje medzi dvoma smermi, pričom každý nový diel predstavuje pokus nájsť rovnováhu.
Práve toto napätie robí Assassin’s Creed zaujímavým aj dnes. Nie je to séria, ktorá by stagnovala. Neustále sa mení, reaguje na trendy a skúša nové prístupy. Otázkou však zostáva, či dokáže tieto dva svety spojiť do jedného celku, alebo sa bude musieť definitívne rozhodnúť, akou značkou chce byť v budúcnosti.