Danil “Diamondprox” Reshetnikov patrí medzi mená, ktoré starším fanúšikom európskeho League of Legends netreba vôbec predstavovať. Pre mladšiu generáciu však už môže byť skôr legendou z archívov než aktívne známou tvárou scény. Kedysi bol pritom jednou z najvýraznejších postáv celej hry. Ako jungler slávnych Moscow Five a neskôr Gambit Gaming patril medzi hráčov, ktorí pomáhali definovať, ako sa League of Legends na najvyššej úrovni vôbec hrá. Jeho agresívny štýl, neustále hľadanie nových ciest a schopnosť diktovať tempo zápasu z neho spravili jednu z ikon úplných začiatkov profesionálnej éry. Dnes, štyri roky po definitívnom odchode z profi scény, sa na svoju cestu pozerá oveľa triezvejšie a otvorene priznáva, že čím dlhšie po kariére streamoval, tým viac si uvedomoval, aké zlé bolo profesionálne hranie pre jeho psychiku aj zdravie.
Diamondprox v rozhovore spomínal nielen na svoju slávnu minulosť, ale aj na to, ako sa menil jeho pohľad na kariéru, spoluhráčov, rusky hovoriacu scénu a dnešný život streamera. Zaujímavé je, že hoci sa od profesionálneho hrania postupne vzdialil, súťaživosť z neho nikdy celkom nezmizla. Nedávno sa napríklad objavil ako náhradník za Bushido Wildcats na EMEA Masters, keď ho oslovil jeho dlhoročný spoluhráč Edward. Práve tento moment mu pripomenul, že samotné hranie na turnaji ho stále baví. To, čo mu však nechýba, je všetko okolo. Dlhé mesiace tréningu, nekonečné scrimy, tlak na výkon, komplikované fungovanie tímu a neustále psychické vyčerpanie. Sám priznal, že nastúpiť ako záskok do pár zápasov je preňho zábava, pretože si užije čisté hranie League of Legends bez toho, aby musel prechádzať celým náročným kolobehom profesionálneho režimu.
Práve tu sa ukazuje dôležitý rozdiel medzi tým, čo si fanúšikovia často romantizujú, a tým, ako to reálne prežívajú hráči. Diamondprox vysvetlil, že to, čo mu zo súťažnej kariéry naozaj chýba, nie je samotný status profesionála, ale pocit, keď ste súčasťou naozaj dobrého tímu. Teda tímu, kde všetci smerujú k jednému cieľu, navzájom si dôverujú a vedia, že spolu môžu dokázať niečo veľké. Takých období však podľa neho v celej jeho jedenásťročnej kariére nebolo veľa. Povedal, že reálne zažil asi iba rok a pol v tímoch, ktoré považoval za naozaj kvalitné. Zvyšok času vraj často fungoval v prostredí, kde mal možno jedného či dvoch silných spoluhráčov, no celková dynamika tímu nebola ideálna. A práve to je podľa neho jeden z hlavných dôvodov, prečo dnes radšej streamuje a hrá solo queue.
Keď prišla reč na najlepšie obdobie jeho kariéry, odpoveď bola prakticky jasná. Moscow Five a skoré Gambit roky zostávajú v jeho očiach vrcholom. Niet sa čomu čudovať. Táto zostava sa navždy zapísala do histórie League of Legends ako jeden z najvplyvnejších tímov úplných začiatkov esportu. Diamondprox však nehovoril len o výsledkoch, ale aj o medziľudských vzťahoch. S Edwardom ho spája dlhá história, počas ktorej sa viackrát stretli, rozišli a opäť spojili. Hrali spolu, neskôr sa znovu zišli v ruskej lige a Edward ho dokonca zavolal aj do Brazílie, keď pôsobil ako tréner FURIA. Z jeho slov bolo cítiť, že si Edwarda váži nielen ako trénera, ale aj ako človeka. Zároveň priznal, že občas by si rád znovu zahral so starými spoluhráčmi, hoci už to nemusí byť práve v League of Legends. Niektorí z nich už hru aktívne ani nehrajú a ich cesty sa prirodzene rozišli, no nostalgia tam stále je.
Zaujímavé bolo aj jeho rozprávanie o tom, ako sa z profesionála stal streamer. Tento prechod neprišiel ako veľké plánované rozhodnutie, ale skôr ako dôsledok viacerých okolností. Jednou z nich bola negatívna skúsenosť s organizáciou Bifrost, ktorá ho podľa jeho slov oklamala o peniaze za dohodnuté streamy. Paradoxne práve počas tohto obdobia zistil, že sa v streamovaní zlepšil a že kamera ho už nestresuje tak ako kedysi. V časoch Moscow Five a Gambit síce streamoval tiež, no bol nesvoj, neustále si dával pozor na to, ako pôsobí, a nevedel sa úplne uvoľniť. Postupne však začal sledovať iných tvorcov, učil sa, zvykol si na interakciu s publikom a dospel do bodu, keď si povedal, že streaming môže byť jeho plnohodnotná cesta.
Veľkú rolu v tom zohral aj fakt, že koniec profesionálnej kariéry neprichádzal náhle jedným jasným momentom, ale skôr sa pomaly blížil. Diamondprox otvorene priznal, že už nevidel dostatok dobrých príležitostí, ako sa dostať do silného tímu. A keďže nechcel nasilu prežívať v priemerných zostavách len preto, aby zostal profesionálom, streaming mu začal dávať väčší zmysel. Navyše v ruštine sa cítil prirodzenejšie a vedel sa lepšie vyjadriť aj komunikovať s publikom. Hoci občas premýšľa nad anglickými streamami, väčšina jeho komunity preferuje ruštinu a práve tam sa cíti najviac doma. Zároveň opísal aj frustráciu zo života ruského content creatora, keď sa ich komunity musia neustále presúvať medzi platformami. Discord, YouTube, Telegram, stále niečo naráža na problémy a obmedzenia, čo z normálneho fungovania robí nekonečný boj s vonkajšími okolnosťami.
Veľmi silná časť rozhovoru prišla v momente, keď sa rozoberalo zrušenie LCL v roku 2022. Práve vtedy sa mal Diamondprox pripojiť k Team Spirit a vyzeralo to, že by mohol zažiť ešte jednu zaujímavú kapitolu svojej kariéry. Namiesto toho však prišiel koniec ligy a ďalší zásah do už aj tak komplikovanej situácie rusky hovoriacej scény. Diamondprox pritom priznal, že LCL nepovažoval za ideálnu ligu. Kritizoval jej manažment aj samotnú úroveň, keďže podľa neho nemala dostatok silných tímov na to, aby bola skutočne kvalitne kompetitívna. Často sa vraj stávalo, že iba dve až štyri zostavy boli na použiteľnej úrovni a zvyšok ligy bol výrazne slabší. To potom viedlo k tomu, že tímy strácali čas prípravou na súperov, ktorí ich síce mohli prekvapiť veľkým nasadením, ale dlhodobo ich neposúvali dopredu.
Napriek tomu ho zánik LCL zasiahol. Nie preto, že by išlo o perfektnú ligu, ale preto, že po jej konci sa cesta pre rusky hovoriacich hráčov do profesionálneho sveta výrazne skomplikovala. Sám hovorí, že je dnes niekoľkonásobne ťažšie preraziť, či už kvôli imigračným problémom, jazykovej bariére alebo nutnosti presadiť sa mimo vlastného prostredia. Stále však verí, že v regióne existujú silní hráči a že by si tamojšia komunita zaslúžila lepšie podmienky. Aj preto by bol rád, keby sa v budúcnosti objavila nejaká forma nástupcu LCL.
Najsilnejšia časť celého rozhovoru sa však týkala jeho vnútorného prežívania kariéry. Diamondprox veľmi otvorene vysvetlil, že v čase, keď ešte aktívne súťažil, si vôbec neuvedomoval, ako veľmi trpí. Tvrdí, že kým bol stále v tom kolotoči, automaticky sa pripravoval na ďalší split bez ohľadu na to, ako sa cítil. Boli momenty, keď bol psychicky takmer na dne, no aj tak v sebe našiel posledné zvyšky síl a pokračoval ďalej. Jednoducho nevidel inú možnosť. Nemohol sklamať tím, nemohol sklamať sám seba a mal pocit, že musí makať bez ohľadu na okolnosti. Práve v tomto bode prišla jeho asi najsilnejšia myšlienka. Povedal, že čím dlhšie streamoval a mal odstup od profi scény, tým viac si uvedomoval, že byť profesionálnym hráčom bolo pre jeho zdravie strašné.
Tento posun vraj začal už v čase, keď kvôli vízovým problémom stratil možnosť pôsobiť v EU LCS. V polovici jari 2016, keď bol v Unicorns of Love, prišli pravidlá, podľa ktorých mohol hrať len ten, kto mal pracovné víza. A práve tam sa jeho kariéra začala výrazne komplikovať. Situácia v Rusku robila získanie víz do Nemecka extrémne ťažkým a od tohto momentu mal pocit, že veľa vecí sa začalo rúcať. Neskoršie angažmány, vrátane pôsobenia v Severnej Amerike, vníma spätne ako veľmi stresujúce obdobia. Vtedy si to vraj neuvedomoval naplno, pretože patrí k ľuďom, ktorí svoje emócie často spracujú až s odstupom. Až neskôr pochopil, aké zlé to celé vlastne bolo.
Za extrémne náročné obdobie označil aj svoj návrat do LCL a Gambitu, keď mal nielen hrať, ale aj pomáhať skladať tím. Tlak na výsledky bol obrovský a o to horšie sa znášal v momente, keď sa neskôr do zostavy pridali veľké mená ako Edward, PvPStejos a Kira. Vtedy už nešlo len o to, že tím musí byť dobrý. Pre Diamondproxa sa z toho stal vnútorný test vlastnej hodnoty. Mal pocit, že ak nebude hrať dobre ani v takto silnej zostave, možno to znamená, že už jednoducho nie je dosť dobrý. Tento druh stresu opisoval ako extrémne vyčerpávajúci a práve tam bolo cítiť, ako hlboko sa doňho tlak profesionálneho hrania za tie roky vpísal.
Keď sa pozrel späť na celú svoju kariéru, nehovoril o nej s úplnou spokojnosťou. Naopak, priznal veľa ľútosti. Má pocit, že mnohé veci mohol urobiť inak a lepšie. Uvedomuje si napríklad, že na začiatku bol príliš sústredený na vlastný výkon a menej na to, ako môže pomôcť zlepšiť aj svojich spoluhráčov. Dnes si myslí, že keby viac premýšľal nad tímovým rastom a nad tým, ako posunúť aj ostatných, mohlo to priniesť lepšie výsledky. To je možno jedna z najzaujímavejších častí jeho sebahodnotenia, pretože prichádza od hráča, ktorého fanúšikovia vnímali ako geniálneho inovátora. On sám však dnes tvrdí, že mohol byť ešte hodnotnejší, keby dokázal odovzdať viac aj druhým.
Aj napriek všetkej tejto sebareflexii ale svoju kariéru neodmieta. Hovorí, že to bola veľmi zábavná a výnimočná časť jeho života. Len sa na ňu dnes pozerá bez ružových okuliarov. Už v nej nevidí len slávu, veľké pódiá a legendárne zápasy, ale aj únavu, tlak, osamelosť, neistotu a dlhodobé vyčerpanie. Práve preto je jeho dnešný pohľad taký zaujímavý. Nejde o klasické nostalgické spomínanie bývalej hviezdy, ale o úprimnú výpoveď človeka, ktorý si až po rokoch dovolil priznať, že mnohé veci neboli v poriadku.
Diamondprox tak dnes stojí v úplne inej životnej fáze. Stále hrá, stále sleduje scénu, stále ho baví súťaživosť, no profesionálny návrat už nevidí ako reálnu ani želanú cestu. O prípadnom coachingu by možno v budúcnosti uvažoval, ak by prišla správna príležitosť, ale ako aktívny hráč je podľa vlastných slov definitívne inde. Jedinou výnimkou by vraj bol nejaký rusky hovoriaci streamer tím pre zábavu. To samo o sebe veľa napovedá. Zo všetkého, čo ho kedysi formovalo, si chce nechať už len tú časť, ktorá mu ešte prináša radosť, a nie tú, ktorá ho ničila zvnútra.
A možno práve v tom spočíva najsilnejší odkaz celého rozhovoru. Aj legenda, ktorú si fanúšikovia pamätajú ako nezlomného hráča, môže späťne priznať, že bola na hrane. Aj človek, ktorý roky pôsobil ako symbol súťažnej vášne, môže povedať, že ho profesionálne hranie stálo priveľa. Diamondprox už dnes nie je len meno z histórie League of Legends. Je aj pripomienkou toho, že za veľkými kariérami sa veľmi často skrývajú oveľa ťažšie príbehy, než sa zvonku zdá.
