Recenze Gears of War: E-Day – Počiatok krvavej invázie

Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou a groteskní emzáci znova potrebujú rozryť držku dávkou horúceho olova. Značka Gears of War sa hlási opätovne o slovo po siedmich kalendárnych obdobiach od momentu, čo svetlo sveta uzrel posledný veľký diel s poradovou číslovkou 5. Tvorcovia sľubovali návrat ku koreňom, surovú akciu, comeback obľúbených postáv a celkovo strieľačku ako vystrihnutú zo starých dobrých nultých rokov aktuálneho milénia. Boli však schopní doručiť?

Recenzovaná verzia: Xbox Series X

Nikdy som nepochopil popularitu tejto značky. Viackrát som sa snažil do prvého dielu dostať, no po dvoch dekádach odkedy vyšiel mi v súčasnosti príde, že sa pohybuje na hrane nehrateľnosti. Je neresponzívny, oponenti veľmi zvláštne reagujú na to, keď do nich strieľate a vlastne svojou škálou farieb (hnedá a ešte hnedšia) pôsobí až komicky.

Nedostatky nezlepšila ani prerábka z minulého roka, ktorá je presne tým typom lenivej modernizácie. Ak vás baví, tak som za to, samozrejme, rád, ja som doň zatiaľ neprenikol. Moja jediná skúsenosť je teda spojená s Gears Tactics, spin-off záležitosťou spred šiestich rokov.

Prišla mi fajn. Niežeby predznamenávala akúkoľvek revolúciu, no úspešne sa zviezla na vtedy existujúcej vlne popularity takýchto hier a ukázala, že by to značke svedčalo aj v iných žánrových uchopeniach. Bohužiaľ, nič zásadné na ňu odvtedy nenadviazalo.

V každom prípade, E-Day zastáva pozíciu pomyselného nultého dielu. Cestuje totiž späť v čase do bodu, keď sa takzvaní Locustovia po prvýkrát vydrali spod zemského jadra a začali masívne kosiť všetko, čo im prišlo do cesty. Ide tým pádom o naratívny prvopočiatok všetkého a teda ideálny štart pre neznalca, akým (dobrovoľne priznávam) som.

Ako teda nové Gears funguje bez nostalgie a radosti z toho, že sa Marcus „fuckin“ Phoenix konečne vrátil do hlavnej úlohy s pôvodným hlasom Johna DiMaggia?

Apokalypsa na seba nenechá dlho čakať

Napriek tomu, že ide technicky o naratívny prequel, scenáristi si nerobili príliš ťažkú hlavu s vysvetľovaním konkrétnych súvislostí. Aj keď som mal miestami pocit, že sa trochu spoliehajú na znalosti hráča, príbeh vlastne funguje.

Hneď na úvod pred vás postavia ikonickú dvojicu hrdinov v podobe Marcusa a Doma Santiaga, čím si vyslúžia náležité ovácie od dlhoročných fanúšikov, no a už sa pomaly presúvajú k začiatku invázie, ktorá je následne centrálnym konfliktom pôvodnej trilógie.

Samotné peklo príde pomerne skoro a mne to príde viac-menej k neprospechu celej veci. Práve momenty sužujúcej neistoty a práce s napätím by dokázali prehĺbiť následný teror, ktorý od prvej sekundy (doslova) buble pod povrchom.

Áno, herná doba by sa natiahla asi o jednu hodinu, avšak emocionálny vklad by iba narástol. Takto sme rozkročení niekde na polceste, keďže úvodná cut-scéna sľubuje pomalší nábeh, ktorý je razom vystriedaný totálnym masakrom. Prichádza znenazdajky, čo môže byť príbehový zámer, no oceňoval by som aspoň čiastočné oddialenie.

Depresívne bezútešno

Tých pár krátkych momentov pred začatím boja však pôsobilo značne sympaticky a prial som si takýchto scén viac. Príliš neprichádzali, teda snáď okrem nechválne známeho astmatického momentu, ktorého prítomnosť zmysel síce dávala, no aj tak pôsobil akosi prilepene.

Hľadal som viac komorných a nepompéznych dialógov sústreďujúcich svoju pozornosť na postavy, ich vnútorný svet a traumy. A napriek tomu, že sa pôvodne zdalo, že práve E-Day bude naratívnejší, nakoniec sa z tejto cesty zíde. Chápem, že na tomto aspekte nikdy Gears of War nestálo, avšak emocionálna tieseň a strach o svoju budúcnosť boli vždy v univerze sprítomnené.

V súčasnom kontexte nášho skutočného sveta navyše prezentované hrôzy naberajú veľmi zaujímavý rozmer, ktorý zo svojej prirodzenej podstaty pôsobí odstrašujúco ako pomyselná nová úroveň reálneho hororu. Vzhľadom na to, že tu prechádzate i otvorenými oblasťami, pomerne často sa dostávate k rôznym textovým dokumentom alebo predmetom civilistov.

Najkrajší zo série

Tie rozprávajú úderné mikroskopické príbehy odhaľujúce, ako to v úvodných hodinách invázie zúrivej chrobače vlastne vyzeralo. Autorom sa v tomto ohľade podarilo perfektne trafiť tón vojny, pričom ho podporujú aj zbombardované ulice a mrakodrapy. Výsledok je počas hrania citeľný.

Máte konštantnú skľučujúcu úzkosť, ktorá vytvára šikovný kontrapunkt s návykovo zábavným jadrom hrateľnosti. Inak sa titul môže pochváliť sebavedomým audiovizuálnym spracovaním, ktoré predstavuje technologickú špičku a zrejme zo Series X vyťahuje maximum.

Niežeby ste si pri ňom povedali, že ste nič podobné nikdy nevideli, no svoj účel plní na výbornú. Ponúka nádherné zdevastované prostredie, kde každá druhá ulica pôsobí ako precízne komponovaný screenshot od Villeneueva.

Zároveň sa ani nemusíte obávať optimalizácie, ktorá je bezproblémová aj v tých najnáročnejších pasážach. Špeciálne musím pochváliť využívanie sýtych kontrastných farieb.

Blikajúce majáky, ostré svetlá v tmavých sekvenciách, prípadne neskoršie rozpadajúce sa budovy sú dychberúcou a mimoriadne živo pôsobiacou kulisou zaisťujúcou, že aj pri opakovaných prechodoch sa na okolie veľmi dobre pozerá. Nehovoriac o tom, že tieto efekty ešte väčšmi vyniknú v nočných pasážach, ktorých je, bohužiaľ, príliš málo.

Groovy…

Mäsíčkom gameplay jadra je, pochopiteľne, akcia, ktorá tvorí drvivú väčšinu hernej doby pohybujúcej sa niekde na hranici dvadsiatich hodín (záleží od vašej pedantnosti a zvolenej obťažnosti). Tá je zvládnutá na výbornú a mám k nej iba zopár výhrad. V prvom rade je to však dokonalá ukážka korelácie medzi audiom a obrazom.

Každý jeden zásah cítite nielen vo vibráciách ovládača, no zároveň ho okamžite počujete v zvukovej stope. Headshoty sú krásne čvachtavé a nezunujú sa vám ani po stovkách skosených protivníkov. Hra dokáže výborne komunikovať s koncovým používateľom.

To je jedna z jej najväčších výhod. Neprestajne mu prostredníctvom minimalistických nuáns nielen hovorí, či práve zasiahol alebo nie, no zároveň preňho pôsobivou zvukovou kulisou zaisťuje dokonalý prehľad aj nad chaotickými bojiskami. Práve preto akákoľvek výzva pôsobí autenticky. Autori pri jej budovaní (takmer vôbec) nepoužili neférové barličky.

Action is coming

Neodpustím si drobnejšiu kritiku niektorých protivníkov, keďže príležitostne dokážu frustrovať. Najviac zrejme Boomeri, ktorí vás na vyšších obťažnostiach zabíjajú na jednu ranu, čo je, samozrejme, jeden z najväčších dizajnových hriechov a čudujem sa, že si na ňom stále dokážu kreatívne tímy vylámať zuby.

Vývojári predstavia niekoľko naozaj cool monštier, no občas mi prišlo, že ich prítomnosť bola podmienená tým, aby pôsobili otravne a narúšali intenzívne tempo tradičných prestreliek.

Nepomáha tomu ani fakt, že niektoré zbrane sa moc nedajú používať a prostriedky k obrane sa vám tým pádom zužujú. Srdcervúci zármutok mi spôsobila (inak fantasticky vyzerajúca) brokovnica, keďže som mal nezriedka pocit, že nedáva vôbec žiaden damage.

Ako už býva v rámci tejto série zvykom, k dispozícii je aj kooperácia. Tá stále funguje i v rámci split-screen režimu, čo ako zástanca lokálneho hrania oceňujem, nakoľko väčšina autorov naň dnes už kašle. Ja som primárne hral v sólo režime, no nie je problém kedykoľvek prizvať kamaráta alebo (ideálne) kamarátku a pustiť sa do prechádzania spoločne.

Onen testosterónový feeling sa veľmi rýchlo dostane aj medzi vás, pričom vďaka tomu môžete taktizovať a prichádzať aj s vlastnými unikátnymi stratégiami, ako potlačiť nepriateľskú skupinu a následne ju rozštvrtiť motorovou pílou, granátom alebo iným morbídne veľkým predmetom.

Stojaté žánrové vody

Úrovne sú rozdelené do priamočiarych koridorov, kde sa v praxi nemáte ako stratiť, hoci musím skonštatovať, že v niektorých pasážach je snáď až príliš veľké množstvo objektov a ťažko sa v nich hľadajú zberateľské predmety. Bohužiaľ, osud mi neprial a až neskôr mi došlo, že zvuková signalizácia vás upozorní, keď sa k nejakému priblížite.

Tvorcovia dobre rozumejú žánru cover shooter akcií a tomu zostávajú verní naprieč celou hrou. Nenájdete tu teda zle alebo nelogicky vystavané exteriéry či interiéry, práve naopak. Lokácie sú poplatné hrateľnosti. Mne osobne to bolo sympatické aj preto, že sa do podobných záležitostí nepúšťam až tak často. To zároveň znamená, že ak primárne hráte tento typ titulov, môžete byť trochu unavení istou štandardnosťou.

Aj ja ako sviatočný hráč som totiž cítil, že sa ide na istotu a vývojári jednak variujú zaužívané pravidlá, no súčasne nejdú moc proti koži. Hrá sa E-Day vďaka tomu mimoriadne plynulo? Jednoznačne, no zhruba od polovice príbehu ma mrzelo, že v oblasti štruktúry a dizajnu ma už nič neprekvapí.

Napredujete, až kým neprídete do arény (spoznáte ju na prvý pohľad, všade sú krabičky s nábojmi), po nej nasleduje niekoľko drobnejších prestreliek, príbehová cut-scéna, boss a cyklus sa zopakuje. V tomto ohľade sa za posledných 20 rokov nič nezmenilo.

Ľuďom to teraz nebude prekážať, pretože sa Gears of War vrátilo po dlhej pauze. Ak by však chcel Xbox nadviazať na získané momentum už o pár rokov, museli by zástupcovia prísť s ďalšími nápadmi. A úprimne, neviem, či ich tvorcovia aktuálne majú.

Rozvodnenosť látky

Za drobnejšiu inováciu môžeme považovať otvorené levely. Niežeby sa výraznejšie odlišovali od tých klasických, no primárne ponúkajú viacero cestičiek, vedľajšie misie a množstvo skrytých krabičiek s lootom v podobe vylepšení na zbrane. Na jednej strane som rád, že tu sú, nakoľko ukazujú hrôzy invázie bez akéhokoľvek obalu.

Storytelling za pomoci prostredia je v týchto momentoch zďaleka na najvyššej úrovni. Môžete si v nich chodiť podľa ľubovôle, pričom sa postupne otvárajú. Niektoré časti sú totiž naviazané na príbeh a nie je možné sa do nich okamžite dostať. Na prvý pohľad teda ponúkajú hrateľnosť Gears of War, iba vo väčšom balení.

Akurát teda brutálne spomaľujú tempo kampane a citeľne ju naťahujú, čo nebude každému pochuti.

Okrem toho explorácia miestami pripomína nezmyselné blúdenie Vincenta Vegu bytom Mii Wallace. Obzvlášť v situáciách, keď chcete vyzbierať úplne všetko. Ulice sa totiž nepríjemne podobajú a občas sa stratíte. Nezúfajte, pretože zorientovať sa viete prostredníctvom dostupnej mapy.

Zvláštne sa spúšťajú aj náhodné skripty, ktoré vám tradične postavia do cesty malú skupinku nepriateľov. Aktuálne to vyzerá, že niekto nastavil zle časovač alebo spôsob, akým sa oponenti respawnú, nakoľko niekedy stačilo vrátiť sa za roh a všetci protivníci boli späť na svojich miestach.

Celkovo vidieť, že v tomto ešte nie sú tvorcovia doma, hoci potenciál rozsiahlejšie oblasti rozhodne majú. Nepodarilo sa však skĺbiť akčné tempo s trochu rozvláčnejším štýlom. Kvalitatívne sa síce neprepadávame nižšie a aj v týchto sekvenciách je Gears stále dobre šľapajúcou záležitosťou, len poukazuje na problémy, ktoré bežne pri lineárnych koridoroch riešiť nemusíte.

Blbí a blbší

Veľmi príjemným prekvapením bolo aj ovládanie, ktoré je na gamepade plynulé. Pri mierení prakticky nikdy nemáte pocit, že ste jednoruký pirát s neschopnosťou ovládať analógové páčky. Približne tak sa cíti väčšina ľudí prinútená strieľať pomocou konzolového gamepadu. Pochopiteľne, v tomto prípade ide hráčovi naproti aj žánrový koncept.

Cover shooter je podstatne usadenejší než napríklad posledný Doom: The Dark Ages, napriek tomu si myslím, že odozva a reagovanie E-Day na vaše bezprostredné príkazy je promptná, čo podporuje dynamickosť akcie. Jediným kazom v tomto ohľade sú takzvaní wretches, najmenší protivníci, neprestajne pobehujúci z jedného miesta na druhé. Spravidla tých malých sráčov nie je možné trafiť.

Nedostatok však vnímam najmä v umelej inteligencii, ktorá sa správa… no, pomerne kolísavo. Niekedy vás dokáže efektívne napádať zboku, hádzať po vás dymové granáty a efektívne páliť do Marcusa desiatky nábojov, inokedy sa akosi vypne. Skutočne netuším, akým spôsobom je v tomto prípade nastavená, avšak prepady v nej sú na prvý pohľad evidentné.

Vtipné je to napríklad v momentoch, keď ani nedokáže zistiť, že ste iba niekoľko krokov od nej a nechá sa bez bránenia zastreliť. Stávalo sa, že na ofenzívu alebo moju prítomnosť vôbec nereagovala.

Niečo podobné dokáže na pár krátkych momentov vytrhnúť zo zážitku. V každom prípade predpokladám, že sa tento nedostatok v najbližších dvoch patchoch opraví. Za tie prachy by si však Xbox mohol udržať kvalitných QA zamestnancov.

Kde kosiť ďalej?

Mimo hlavnej kampane tu nájdete aj zástup online režimov, ktoré sú zaujímavejšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. V Horde Siege sa ocitáte na mape v sprievode ďalších hráčov, pričom spoločne plníte jednotlivé questy a do toho sa prebíjate neutíchajúcou chrobačou ofenzívou. Vo Versus sa zasa postavíte proti živým ľuďom a zistíte, kto z vás je ten najlepší strelec pod virtuálnym dómom.

Nie, do samotnej hrateľnosti ani jeden zmienený mód neprináša nič nové, avšak funkčné jadro posúva do trochu iného, ešte o čosi adrenalínovejšieho štýlu. Pokiaľ teda máte preskúmané levely skrz-naskrz a stále nemáte dosť, dajte im šancu. Nesnažia sa akokoľvek experimentovať, no zužitkovávajú potenciál predstavený v príbehu.

Prestrelky sú tu častokrát epickejšie a nič okrem nich tu riešiť nemusíte, takže ide o ideálnu dopamínovú injekciu. Okrem toho je jedno hranie vlastne pomerne krátke, no v tomto prípade ide skôr o benefit. Tradične trvá zhruba pol hodinku až šesťdesiat minút.

Navyše, pri opakovanom púšťaní sa do krvavých bitiek vás zrejme udržia aj achievementy, pokiaľ patríte k ich zberateľom. Tie zaisťujú, že aj tento diel je slušný grind a na úplných sto percent vám zaberie pokojne päťdesiat hodín.

To je aj pri zohľadnení prémiovej cenovky solídny obchod. Takisto si viem predstaviť, že ak tvorcovia budú postupne pridávať mapy, úlohy alebo iný obsah, rád sa do zdevastovanej Kalony ešte vrátim. Najväčšiu zásluhu na tom má primárne satisfakčný gunplay, ktorý je jedným slovom návykový a absolútnou alfou a omegou tejto značky.

Je dobojované… zatiaľ

Moje prvé plnohodnotné stretnutie so značkou Gears dopadlo vlastne pomerne slušne. Áno, je škoda, že v niektorých ohľadoch je to únavný produkt doby. Ten sa v konkrétnych „aspektoch“ musí prispôsobiť a pracovať s otravnými (tisíckrát omieľanými) motívmi a neveľmi údernou inkluzivitou.

Našťastie, na rozdiel od rozhnevaných internetových prúdov, ktoré výsledný produkt videli tak maximálne na 20-sekundovom reelse, som schopný racionálne skonštatovať, že ide o minimalistické prvky s takmer nejestvujúcim dopadom na celkový zážitok. Takže hej, she (Mags Carter) is NOT the protagonist. Napriek faktu, že je sem v tejto edgy podobe dosadená výhradne kvôli tabuľkám.

Výsledok nijak výrazne nedehonestuje a vlastne na jej existenciu za pár minút úplne zabudnete, keďže na vás naletí ďalší trieštivý granát a postavíte sa proti niekoľkonásobnej prevahe. Práve tu je E-Day absolútne doma, pričom sa ukazuje autorská zručnosť, schopnosť pracovať s tempom, variovať adrenalínové pasáže a čo desať minút do vás streliť ďalší veľkolepý set piece, ktorý vám rozlomí čeľusť.

Spletité cestičky

Akcie je tu ohromné množstvo, pričom si za celých 20 hodín udržiava tučný testosterónový náboj, ktorý vám prakticky neumožňuje sa v nejakom bode nudiť. Snáď s výnimkou finálnych pasáží, kde je toho strieľania už predsa len príliš veľa. Ono má dôvod, prečo sú hry tohto typu väčšinou o niečo kratšie.

Na jeho audiovizuálnej prezentácii mu to však neuberá. Tá si udržiava kvalitatívny nadštandard a je fantastické, že ešte stále môžeme dostávať takto priamočiare AAA strieľačky bez výraznejších dizajnových odbočiek. Je ich čoraz menej, čo je za mňa škoda.

Áno, rozsiahlejšie levely preukázateľne rozrieďujú intenzívnosť kampane, no nejde o prázdne a nikam nevedúce labyrinty. Sú pretkané nielen zberateľskými predmetmi (s ich počtom mohli autori pokojne ubrať), no aj drobnými vedľajšími úlohami. Tie sú síce skrz-naskrz generické, no štandardne končia tým podstatným, to znamená masívnou prestrelkou v uliciach rozboreného mesta Kalona.

Opatrný krok do neznáma

Ak ma nejaký fakt skutočne mrzí, je to autorská neschopnosť prehľadávať dosiaľ nepreskúmané zákutia. E-Day síce začína ako rýdzi a existenciálne veľmi nepríjemný horor, ktorý si bezproblémovo môže podať ruku s tohtoročným Requiem (štartujú v podobne chaotickom duchu), no veľmi rýchlo prehodí výhybku a naskočí do štandardných Gears vôd. A mňa osobne to mrzelo.

Niežeby gunplay prestal byť zábavný, morbídna brutalita vtipná alebo počet potvor čakajúcich na rozštvrtenie klesol, akurát titul prišiel o umnú prácu s neznámym a bezprostrednosť nebezpečenstva. Ono sa pomerne ťažko buduje napätie, keď máte na sebe futuristickú zbroj a pušku s pripevnenou motorovou pílou.

Dúfam, že v budúcnosti autori skúsia aj výraznejší experiment, akým bolo napríklad veľmi slušné Tactics. Kvalitný horor z tohto univerza sa priam ponúka a myslím, že fanúšikovia (nech už sú akokoľvek konzervatívni) by sa mu potešili. Minimálne ja by som zaň bol rád, keďže prítomný úvod v tejto polohe naozaj veľmi dobre funguje.

Zároveň si myslím, že ide o slušný vstup do tohto krvou zaliateho science fiction sveta. Áno, ak by ste v sérii pokračovali, zistíte, že ďalšie časti sú technicky výrazne zastaranejšie a budete musieť ich kostrbatosť prekonať, no pravdepodobne pri nich už zostanete kvôli funkčnému jadru a sympatickým postavám.

Za mňa jedno z prekvapení roka, ktoré ukazuje, že ak tvorcovia nájdu ochotu vrátiť sa ku koreňom, môžu stále doručiť ťažkotonážnu akciu ako z minulej doby, avšak v grafickej podobe, ktorá konštantne ohuruje. Moja ochota doplniť si aj zvyšok príbehu nikdy nebola väčšia. Tak snáď...

Za recenzní kopii děkujeme společnosti Microsoft