Po problémoch s Unity sa séria ocitla v bode, kde už nestačilo len pokračovať. Ubisoft potreboval obnoviť dôveru hráčov a zároveň ukázať, že Assassin’s Creed má stále čo ponúknuť. Syndicate preto pôsobil ako návrat k stabilite. Viktoriánsky Londýn bol živý, plný kontrastov a ponúkal prostredie, ktoré sa prirodzene hodilo k systému parkouru aj stealthu.
Hra priniesla viacero zlepšení, no najdôležitejšie bolo, že konečne fungovala tak, ako mala. Technické problémy, ktoré definovali Unity, boli minimalizované a gameplay bol plynulejší. Dvojica hlavných postáv umožnila meniť štýl hrania, pričom Jacob reprezentoval agresívnejší prístup a Evie skôr stealth orientovaný. Tento systém naznačil, že Ubisoft začína premýšľať nad flexibilitou gameplayu.
Zároveň však Syndicate ukázal limity pôvodného konceptu. Aj keď bol svet zaujímavý a mechaniky fungovali, základ hry sa výrazne nemenil. Stále išlo o rovnaký loop misií, rovnaký systém boja a podobnú štruktúru. Hráči síce dostali kvalitný produkt, no chýbal moment, ktorý by ich prekvapil. A práve tu sa začalo ukazovať, že séria potrebuje niečo radikálnejšie než len evolúciu.
Assassin’s Creed Origins bol odpoveďou na tento problém. Ubisoft si dal čas a rozhodol sa zmeniť samotný základ hry. Tento diel nebol len novým prostredím alebo príbehom, ale kompletnou transformáciou systému. Séria sa posunula smerom k RPG, čo znamenalo, že hráč už nebol len vykonávateľom misií, ale aktívne si budoval svoju postavu.
Tento posun zmenil tempo hry. Namiesto lineárneho postupu sa dostal do popredia progres, výbava a rozhodovanie. Každý súboj bol viac o príprave, výbere zbraní a schopností než o jednoduchom načasovaní protiútokov. Svet Egypta bol navrhnutý tak, aby podporoval objavovanie, pričom hráč bol motivovaný preskúmavať aj mimo hlavnej dejovej línie.
Príbeh Bayeka zároveň priniesol nový typ rozprávania. Bol osobnejší, emotívnejší a ukázal vznik samotného bratstva. Tento aspekt bol dôležitý, pretože spojil nový gameplay so starými koreňmi série. Hra tak nepôsobila ako úplné odtrhnutie, ale skôr ako návrat k začiatkom, len v modernejšej forme.
Datadisky tento koncept ešte viac rozvinuli. The Hidden Ones sa viac sústredil na assassínsku filozofiu a ponúkol obsah bližší klasickým dielom, zatiaľ čo Curse of the Pharaohs experimentoval s mytológiou a posunul hru do menej realistických rovín. Tento kontrast ukázal, že nový systém dokáže obsiahnuť rôzne štýly bez toho, aby sa rozpadol.
Assassin’s Creed Odyssey tento nový smer ešte viac prehĺbil. RPG prvky sa stali dominantnými a hra dala hráčovi väčšiu kontrolu nad príbehom. Dialógy, rozhodnutia a rôzne zakončenia vytvorili pocit, že každý priechod hrou môže byť iný. Tento systém však zároveň posunul sériu ďalej od jej pôvodnej identity.
Svet Grécka bol ešte väčší a komplexnejší než Egypt. Námorné súboje sa vrátili, no tentokrát boli prepojené s RPG systémom a progresom. Hráč tak neustále balansoval medzi objavovaním, súbojmi a budovaním postavy. Tento prístup bol atraktívny, no zároveň náročnejší na udržanie tempa.
Datadisky tento trend ešte zvýraznili. Legacy of the First Blade sa snažil prepojiť hru s pôvodnou mytológiou série a ukázať korene assassínov, čím vytváral most medzi starým a novým Assassin’s Creed. Naopak The Fate of Atlantis sa úplne ponoril do mytológie a ukázal, že séria sa už nebojí experimentovať ani s úplne odlišnými konceptmi.
Celé toto obdobie predstavuje najväčšiu transformáciu série. Assassin’s Creed sa postupne posunul od presne definovanej stealth akcie k otvorenému RPG systému, ktorý ponúka väčšiu slobodu, ale zároveň mení samotný charakter hry. Ubisoft tým dokázal sériu oživiť a prilákať nové publikum, no zároveň vytvoril rozdelenie medzi hráčmi, ktorí preferujú pôvodný štýl, a tými, ktorí vítajú nový smer. Tento posun tak neznamenal len technologickú alebo hernú evolúciu, ale aj zmenu identity, ktorá ovplyvňuje sériu dodnes.