Elden Ring: Tarnished Edition – Technologický zázrak roka

Hra dekády dorazila na Switch 2. To, o čom by ste ešte pár rokov nazad povedali, že je nemožné, sa teraz stalo skutočnosťou. Kolosálne RPG Elden Ring vychádza na platforme, na ktorej ho nečakal vôbec nikto. Jeho výsledná podoba je pritom zarážajúca. Reprezentuje totiž pozíciu technologického unikátu, aký tu už veľmi dlho nebol. Zároveň jeho optimalizácia ukazuje, že väčšina vývojárov je absolútne lenivá a prejavuje minimálnu ochotu prispôsobovať svoje projekty konkrétnym hardvérovým architektúram.

Recenzovaná verzia: Nintendo Switch 2

Môj osobný vzťah s Elden Ringom je pomerne komplikovaný. V nedávnej recenzii na Wo Long: The Complete Edition od Team Ninja (zhodou okolností tiež išlo o port) som napísal, že ho stále považujem za jednu z najzásadnejších záležitostí terajšieho desaťročia, no ochota púšťať sa doň opakovane je prakticky nulová.

Je až príliš dlhý, príliš komplikovaný a snáď aj zbytočne sofistikovaný. Typický príklad overachieving projektu. Ako zážitok, ktorý si vyskúšate jedenkrát za život, ide o fantastický titul. V podstate nikdy naň nezabudnete. Zároveň vo vás zostane pocit a myšlienka, že by ste sa doň radi niekedy pustili s nadobudnutými znalosťami z prvého prechodu.

Osobne som však zatiaľ na niečo podobné nenašiel silu. Teda až doteraz a to výhradne pre účely recenzie jeho kompaktnej verzie. Tá ma pritom potešila, ako máloktorý projekt z terajšieho kalendárneho obdobia. Nie, nebol som prekvapený, pretože mi bolo vopred jasné, čo dostanem. Onen moment úžasu, ktorý pramenil z neznáma, sa do istej miery vytratil. Ani zďaleka som však nepredpokladal, že na druhom Switchi bude zrovna Elden Ring bežať tak nádherne a plynule, že mi z toho sánka klesne až niekde po členky.

Miyazaki x Martin

Ešte pred prvotným vydaním v roku 2022 bol Elden Ring prezentovaný ako veľká kolaborácia medzi dvomi absolútnymi ikonami na poli scenáristiky a tvorby príbehov. Základy sveta totiž na papier svojho času položil George R. R. Martin, ktorý sa podpísal pod fantastickú knižnú ságu The Song of Ice and Fire (a možno ju aj niekedy dokončí).

Druhým a omnoho podstatnejším autorom je, samozrejme, Hidetaka Miyazaki, otec Souls žánru s mimoriadne špecifickým prístupom k naratívnemu rozprávaniu. Takto spätne si myslím, že zmienená kolaborácia bola predsa len trochu nadhodnotená.

Fungovala v prvom rade ako atraktívne marketingové lákadlo pre západné publikum, ktoré stále na spisovateľovo meno veľmi dobre reaguje. Vo výsledku tu však cítiť práve Martinovo pero iba veľmi jemne, čo je za mňa trochu škoda, pretože si myslím, že ide o ideálnu látku pre neho. S fantasy aj typicky špinavým stredovekom si jednoducho rozumie. V Elden Ringu sú jeho schopnosti v značnom úzadí, keďže pomáhal primárne s pozadím sveta a charakterov.

Hľadá sa Pán Prsteňov

V každom prípade, príbeh je v zásade jednoduchý a hneď efektne spracovaný úvod vám presne povie, o čo ide. Nachádzate sa v The Lands Between, kraji, v ktorom vládnu polobohovia na čele s Marikou. Kľúčovým predmetom v hre je mýtický prsteň, odkazuje naň aj samotný názov. Ten reprezentuje pomyselnú silu a poriadok. Keď je však rozbitý na niekoľko kúskov, jeho nemalá moc je zneužitá a božstvá sa premenia na obskúrne ohavné bytosti, ktoré teraz čakajú na to, kým ich zbavíte biednej existencie. Vznikne nekontrolovaný chaos a svet je uvrhnutý do temnoty.

Z tej ju máte vyslobodiť až vy, poškvrnený cestujúci nehostinnými kútmi spustošených zemí a hradov. Či sa vám to podarí a ako naložíte s nadobudnutou silou, už je, pochopiteľne, na vás. Ešte zaujímavejšie sú však rozličné mikroskopické príbehy roztrúsené po The Lands Between. Na tie môžete, no nutne nemusíte, naprieč hraním naraziť.

Ako už býva zvykom, mnohé je vyrozprávané prostredníctvom okolitého prostredia, popisov predmetov a v mysticky prednášaných dialógoch. Nevýhodou je, že naozaj musíte dávať pozor a viem si predstaviť, že niektoré detaily nepozornejším hráčom jednoducho uniknú, čo môže do istej miery devalvovať ich výsledný zážitok.

Obzvlášť pokiaľ ich reálne zaujíma pozadie striktne akčnej hrateľnosti. Osobne si však myslím, že sa autorom podarilo trafiť ideálny balans medzi tradičnou scenáristikou a neprístupným (dosť nediváckym) štýlom rozprávania príbehu. Len musíte očakávať, že tento typ RPG hier je jednoducho trochu iný, klasické questy s jednoznačným začiatkom, stredom a koncom tu prakticky vôbec nenájdete. Platí, že devil is in the detail.

Voľnosť ako z Breath of the Wild

Na Elden Ringu je v prvom rade fascinujúce, že vás necháva opakovane prežiť slastný pocit vlastnej explorácie. Tá konštantne nielen zlepšuje vaše hráčske schopnosti, no súčasne vám umožní odhaľovať skryté zákutia, na ktoré iní bojovníci vo svojich prechodoch ani nemusia naraziť.

A to je v dobe schematických lineárnych koridorov mimoriadne svieže. Samozrejme, nič proti intenzívnej 12-hodinovej záležitosti vysústruženej tak, aby pôsobila, čo možno najepickejšie. Na druhej strane som rád, že existujú aj projekty tohto rozsahu a možností. Pretože naozaj je pravdou, že tu môže byť každé jedno hranie úplne iné ako to predchádzajúce.

Nejde pritom len o otrepanú marketingovú frázu. Nájdete tu desiatky bossov, stovky tradičných protivníkov a neuveriteľné množstvo tajných kobiek či skrytých cestičiek, no v prvom rade dostanete tučnú porciu zábavy. Len teda vopred musíte rátať s tým, že ak ste príležitostným hráčom, tento epos vás nemusí chytiť za srdce.

Vyžaduje totiž obrovskú časovú investíciu, maximálne sústredenie a nutnosť premýšľať nad jednotlivými mechanikami či funkciami. Inými slovami si stojím za tým, že vás bude baviť primárne, ak patríte medzi hardcore hráčov ochotných utopiť v sofistikovanom RPG pokojne stovky hodín a i tak odhaliť iba malú špičku výsledného ľadovca.

Ako Dark Souls... len väčšie

Jadro hrateľnosti pritom nie je až tak odlišné oproti predchádzajúcej tvorbe autorského zoskupenia. Na začiatku si vytvoríte postavičku, pričom už základný výber typu hrdinu rozhoduje o tom, ako budete s početnou oponentúrou bojovať. Po krátkom a veľmi jednoduchom tutoriáli sa pred vami rozprestrie obrovský svet.

Tvorcovia vás pomocou prítomných NPC navádzajú na správnu cestu „za príbehom“. Tá je zvizualizovaná prostredníctvom zlatých lúčov nazvaných Guidance of Grace. Takže áno, nielen „kontroverzný“ Wolverine používa podobné praktiky. V každom prípade, osobne vám odporúčam z hlavného smeru veľmi rýchlo zísť, nakoľko by ste prišli približne o dve tretiny celej hry.

Nehovoriac o tom, že ak pôjdete iba po označených chodníčkoch, veľmi rýchlo narazíte na hrubú stenu v podobe tvrdého bossa, cez ktorého sa jednoducho neprebijete. Mimo to však sekáte protivníkov, plníte častokrát nezrozumiteľné questy (ešte sa k nim dostanete) a získavate postupne nielen body vylepšení, no súčasne aj kvalitnejšie vybavenie.

Strata duše

Znalci vedia, že v podstate to isté robíte aj v staršom Demon’s Souls, trilógii Dark Souls a ďalšej komerčne i kriticky úspešnej tvorbe vývojárov. Tu je, samozrejme, všetko dotiahnuté do úplnej dokonalosti (a patričnej pompéznosti), akurát je na margo súbojov nutné napísať, že v podstate úplne stratili svoju atraktívnu ťažkopádnosť.

Obzvlášť v prvých žánrových iteráciách každý útok trval niekoľko sekúnd, vďaka čomu stretnutia mečov pôsobili intenzívne a dosť realisticky, minimálne na vtedajší štandard. Niečo podobné by ste tu hľadali len veľmi ťažko. Všetko sa podstatne zrýchlilo, čo ja osobne nepreferujem, hoci chápem, že súčasní hráči tak trochu apelujú na frenetickosť herného jadra.

Pochopiteľne, nepohybujeme sa na tak dynamickom piesku ako kooperačný Nightreign alebo nedávne Wo Long, napriek tomu ma mrzí, že sa nepodarilo zachovať príjemnú tuhosť predchádzajúcich spirituálnych súrodencov. Pomyselne tak práve komerčne najúspešnejší produkt FromSoftware stratil časť zo svojej špecificky temnej duše.

Absencia mantinelov je citeľná

Práve jeden z najväčších benefitov však funguje ako poriadne nabrúsená dvojsečná zbraň. Elden Ring je občas až okázalo komplikovaný a jeho nekompromisná štruktúra príležitostne zbytočne zdržiava. V rámci žánru počítate s istým backtrackingom, no ten je v tomto prípade pekelný.

Znova a znova sa budete musieť presekávať desiatkami protivníkov, čo predlžuje výslednú dobu hrania. Je síce fajn, že za svoje peniaze dostanete záležitosť, ktorá vám môže zabrať viac než sto hodín (záleží hlavne, ako veľmi svet preskúmate), avšak, bohužiaľ, autori sa v určitom bode začnú nepríjemne opakovať.

Kolosálne RPG je všeobecne zbierkou predchádzajúcich vývojárskych skúseností a ideí (akési Best of), no mám dojem, že v istom momente už nevedeli, ktorým smerom vykročiť, a žiadny nový nápad, nanešťastie, nemali. Je to škoda, lebo niektoré pasáže mohli byť už vyhodené a výsledku by to určite pomohlo. Minimálne by pôsobil o čosi súdržnejšie.

Stratené v preklade

Aspoň by ste nemali pocit, že FromSoftware vstúpilo do slepej uličky a namiesto toho, aby logicky vycúvali, sa rozhodli tvrdohlavo rozraziť stenu pred sebou. Nie, svoju štandardnú kvalitu nepodliezli, iba niektoré oblasti a dungeony pôsobia akosi navyše. Trochu zvláštne sa mi píše, že má nejaký titul príliš veľké množstvo obsahu, no menšie osekanie by nechalo celkový zážitok o čosi viac dýchať.

Prehnaná sofistikovanosť platí aj pre spôsob, akým odhaľujete jednotlivé questy. Ani v tomto prípade neočakávajte žiadne otázniky, jasné zadanie alebo zrozumiteľné úlohy. Na všetko prichádzate organicky a bez pomoci. Lenže niektoré línie sú tak komplikované, že k nim vyložene potrebujete návod o troch stranách (ešteže doma stále mám oficiálneho knižného sprievodcu).

Pokojne sa môže stať, že stretnete postavu a jej príbeh sa dočká relevantného progresu o desiatky hodín neskôr. Samozrejme, upovedomení o tom nebudete, takže vám nezostáva nič iné ako tápať a dúfať, že vám napadne sa ku konkrétnemu NPC včas vrátiť.

Ide o azda najväčšiu slabinu Elden Ringu, ktorá ukazuje, že prístup bez mantinelov príliš nesvedčí spôsobu, akým dlhodobo dizajnujú questy. Pretože Dark Souls, Bloodborne, Sekiro aj Demon’s Souls boli v jadre pomerne malými titulmi a ľahko ste jednotlivé prepojenia odhalili. Pri ich (zatiaľ) najväčšej hre je to v mnohých prípadoch nemožné.

Neuveriteľný technický stav

Priznám sa, že po nedávnej recenzii Wo Longu na druhý Switch som sa bál, ako bude vo výsledku vyzerať Elden Ring. Ide totiž o neporovnateľne náročnejší titul (z pohľadu grafiky aj komplexnosti detailov) odohrávajúci sa v otvorenom svete, pričom s týmto typom hier nemám na hybridnom Nintende príliš dobré skúsenosti.

Switcher bol sedem rokov dozadu pomerne fajn, avšak vývojári tam museli robiť obrovské kompromisy a práve preto vyzeral ako mobilná záležitosť, ktorej vizuálne stvárnenie museli tvorcovia ohlodať až na holú bielu kosť. Napíšem úprimne, že od tohto RPG FromSoftware som pôvodne očakával niečo podobné.

Hlavne preto ma neuveriteľne prekvapilo, keď som v prvej polhodinke dostal dobre vyzerajúcu záležitosť so stabilnými FPS a krásnou plynulosťou. Naozaj netuším, akým spôsobom sa niečo podobné podarilo, avšak mám dojem, že to hraničí až s malým zázrakom, ktorý ukazuje, že Switch 2 môže byť platformou vhodnou aj pre veľké tituly. Bez výraznejších problémov ich zvládne, ak sa vytvárajú rozumné (a prijateľné) bariéry.

Ako po masle

Zatiaľ mi príde, že by mohlo ísť o prvý krok k potenciálne komplexnejšiemu partnerstvu autorského štúdia a samotného Nintenda. Vývojári týmto dokázali, že čokoľvek v budúcnosti vydajú, je veľmi pravdepodobné, že to budú schopní rozbehnúť aj na tejto kompaktnej konzole.

Pokiaľ dosiaľ niekto pochyboval o tom, či ide o dobrú platformu pre tento žáner, teraz už môže zanechať akékoľvek obavy. Súčasne dúfam, že takéto spracovanie sa stane kvalitatívnym etalónom a zoberú si z neho príklad aj ďalší tvorcovia... dobre, to sa určite nestane, no ak už nič iné, ide o krásnu utopickú víziu.

Ani samotné ovládanie pritom nie je výraznejším problémom. Prítomná schéma funguje v handheldovom režime, no a ak náhodou máte licencovaný gamepad, v praxi nejestvuje rozdiel medzi veľkými konzolami a Switchom. Mierenie je tu minimálne.

Nenarážate teda na nepresnosť Joy-Conov. Lock-on systém spravidla funguje a hoci je pravdou, že pri niektorých chaotickejších stretoch sa kamera príležitostne túla, tento neduh bol prítomný aj v iných verziách titulu. Nemôžem ho preto označovať za nový nedostatok. Vlastne som s jeho prítomnosťou rátal, nakoľko sa s ním stretnete v takmer každej Souls žánrovke.

Vitaj, nový Elden Lord

Ak som pri už zmienenom Wo Longu písal, že ide o najhoršiu možnú verziu slušnej akčnej záležitosti, pri porte bezkonkurenčne najväčšej hry z produkcie FromSoftware si tým nie som istý. Príde mi, že beží veľmi podobne ako na staručkom štvrtom PlayStatione, v niektorých ohľadoch možno dokonca o čosi lepšie.

V prvom rade sa na hru na malom handheld displeji fantasticky pozerá, FPS sú stabilné a zážitok z gigantického titulu nepôsobí osekane. Práve naopak, je plnohodnotný aj pri priamom porovnaní s väčšími konzolami so silnejším hardvérom.

Pokiaľ teda chcete masívne RPG s kvantom bossov, zaujímavých protivníkov, skrytých zakútí a pamätných momentov, v praxi nemáte nad čím váhať. Elden Ring v mojich očiach je takým dospelejším Breath of the Wild alebo Tears of the Kingdom. V prvom rade vás necháva hrať podľa vlastného uváženia.

Potenciál druhého Switchu rastie

Chybujete, hľadáte spôsoby zlepšenia vašich schopností a zažívate taký ten slastný pocit, že každú hodinu objavíte niečo celkom nové. Osobne sa mi niečo podobné stávalo snáď len pri Death Strandingu, ktorý takisto v pravidelných intervaloch prichádza s úplne novými mechanizmami.

Tie aj v tomto prípade adekvátne prehlbujú výsledný zážitok. Áno, tá hra je možno až zbytočne komplexná a len veľmi ťažko odhalíte úplne všetko. No v dobe generických a nie veľmi kreatívnych titulov funguje pre znudeného hráča bažiaceho po inováciách ako nikotínová náplasť pre ťažkého fajčiara.

Zároveň som rád, že na druhom Switchi mohol vzniknúť podobný technologický majstrštyk. Inak sa totiž Tarnished Edition nazvať nedá. Takisto mi to dáva nádej (priam až dôveru), že online Duskbloods bude fungovať dobre a nepôjde o derivát predchádzajúcej tvorby geniálneho autorského štúdia.

Tohto portu sa rozhodne báť nemusíte. Môže hrdo a bez akýchkoľvek problémov stáť vedľa ostatných platforiem. Dúfam, že na tejto konzole uvidíme aj ďalšie, minimálne podobne ambiciózne, tituly. 

Za recenzní kopii děkujeme společnosti Cenega