Star Wars: Galactic Racer – Extatické vesmírne preteky s problematickým tempom

Star Wars má tento rok pomerne plodné obdobie. Na filmovom poli síce schytal Mandalorian pomerne tvrdý úder a stal sa žalostným komerčným prepadákom pre značku, ktorá kedysi formovala celé generácie a získala si milióny detských, dospelých, mužských aj ženských divákov. Nedávno sa ale z kritického úspechu tešilo ťahové Zero Company, teraz zobrali svet útokom preteky v kulisách Hviezdnych vojen. Ako je to však vo výsledku s ich kvalitami? Dočkali sa hráči naozaj nového žánrového míľnika alebo „iba“ poctivého remesla?

Recenzovaná verzia: PlayStation 5

Tento svet je na poli popkultúry zdanlivo nekonečný, čo len podtrháva, o aký veľký fenomén do dnešných čias ide. Má vlastné komiksy, knihy, trio trilógií (nad jednou z nich by mohol lusknúť Thanos), hry, hračky, Lego sety a v neposlednom rade seriály animované aj hrané. Keby ste polovicu života strávili len doháňaním všetkých restov z prostredia Star Wars, pravdepodobne by ste nestihli skonzumovať úplne všetko.

Preto ma pomerne zarazilo, že až na jednu obstarožnú záležitosť som si vlastne vôbec nevedel spomenúť, aké pretekárske tituly zasadené do tohto fantasy s prímesou science fiction prostredia boli vydané.

Všetci si zrejme pamätáme na Racera z konca milénia. No a tam by vymenovávanie zásadných žánrových hier prakticky mohlo skončiť. Znie to bizarne, no skutočne za neuveriteľných 27 rokov nevyšlo absolútne nič, čím by táto IP prispela k rozmachu podobne orientovaných hier.

Je to pomerne smutné a pre mňa vlastne nepochopiteľné, že v tomto tisícročí ide o prvú veľkú záležitosť zameranú na arkádovú hrateľnosť. O to viac ma mrzí, že ju nemôžem pochváliť výrazne (a nekriticky), ako to urobil celý svet.

Neznámy hrdina v neznámom turnaji

Príbeh sledujeme optikou novej postavy nazvanej Shade. Tú si hneď v úvode prispôsobíte svojim preferenciám, no keďže jej nevidíte tvár, vyberáte si výhradne hlas, robotickú masku a oblek. Už to vám naznačuje, že pôjde o prakticky úplne prázdny charakter s ilúziou reálnej osobnosti.

Aj tá je pritom nekonzistentná. Bol by som ochotný nad tým mávnuť rukou v prípade, že sa tvorcovia nesústredia na akýkoľvek dej. Prekvapivo mu však venujú značné množstvo pozornosti.

Pomerne často sa rozprávate s inými hráčmi a ďalšími okolitými figúrkami, takže je škoda, že tvorcovia neprišli so sofistikovanejším ústredným hrdinom, prípadne s možnosťami, ktoré by výraznejšie ovplyvňovali udalosti. Tie v Galactic Racer prítomné sčasti sú, no dostaneme sa k nim až neskôr.

Pritvrdiť by neuškodilo

V každom prípade, scenár je z rangu moderných Star Wars a tonalitou má veľmi blízko k záležitostiam ako Skeleton Crew, ktoré sa sústredia primárne na mladších divákov. To znamená, že úplne všetko napísané je karikatúra.

Niekedy sa dočkáte dobrého dialógu (rozširujúceho históriu iných jazdcov), no väčšinu času sa ide v jednoduchom, spolovice cringe duchu, ktorý vám, ak máte nad 12 rokov, sedieť bohužiaľ nebude. Dospelejší hráč sa tu vlastne nemá príliš o čo oprieť.

Prítomný koncept nie je najhorší a vlastne by som si nejakú dobre napísanú pretekársku záležitosť so zaujímavým príbehom dal. Takto sa ide výhradne vo family friendly štýle, ktorý nie je schopný udržať si jednotnosť.

Tu a tam je prekvapivo temný, inokedy až naivne idylistický. Dohromady scenár pôsobí ako bordel bez jasného vedenia. Najmenší však budú určite spokojní, pretože sa dostanú do pestrofarebného sveta a aspoň sčasti na nich dýchne duch preďalekej galaxie.

Neek me chawa, wermo, mo killee ma klounkee!

Akékoľvek príbehové odbočky primárne slúžia k tomu, aby ste sa dostali na trať. A pokiaľ očakávate realisticky poňatú jazdu, musíte si nechať zájsť chuť. Ide sa v režime striktne burácajúcej arkády, kde fyzika poriadne nedáva zmysel, čo je v mojich očiach úplne v poriadku.

Ostatne sme vo svete, v ktorom banda malých medvedíkov je schopná brutálne vyvraždiť skupinu trénovaných Stormtrooperov. Okrem hlavnej línie sa tu rozvíja aj minulosť Sebulbu, ikonickej postavy z prvej epizódy a najlepšieho pod racer pilota všetkých čias, samozrejme, hneď po Anakinovi. Ale to je zásluha midichlorianov.

Zaňho si priamo zahráte a postupne si vďaka prechádzaniu víťazstiev z jeho zašlej slávy osvojujete nové schopnosti. Musím povedať, že prítomnosť svojského mimozemšťana ma potešila a zároveň zaujímavo spestruje rozprávanie, pričom neskôr sa stáva kľúčovou súčasťou hlavných udalostí.

O niečo horšie už vnímam niektoré zvláštne dizajnové rozhodnutia. V prvom rade absolútne nerozumiem prítomnosti akýchsi highlight momentov po tvrdej búračke, keď sa rozletíte ako fašírka v mlynčeku na mäso.

Tie sa zapnú zakaždým, keď eliminujete súpera, avšak túto možnosť viete v nastaveniach deaktivovať (aj vám to odporúčam). Čo je horšie, vždy sa spustí, keď priamo vás niekto rozcupuje na kúsky, prípadne keď narazíte do steny.

Reže sa to ako v starých formulách

A ja chápem, že by malo ísť o pomyselnú ukážku absolútnej deštrukcie, ktorá v nejakom inom kontexte môže pôsobiť efektne. Napríklad v Maxovi Paynovi alebo druhom Red Dead Redemption ide o sympatické ukončenie niektorých prestreliek. Akurát je problém v tom, že niečo podobné nedáva zmysel v hre, ktorá je založená na pozornosti, rýchlych reflexoch a sústredení.

Vždy ma spomaľovačka absolútne vyhodila z pretekania a po niekoľkých ponižujúcich sekundách bolo náročné opätovne sa orientovať na trati. Navyše, asi nikto sa nechce pozerať na posledné momenty vlastnej porážky. Nie sú cool ani zaujímavé, iba ich existencia prekáža.

To isté platí aj pre temporytmus hlavného jadra hrateľnosti. Na trati je všetko dynamické a adrenalínové, no neustále ste brzdený práve obsahom okolo. Vyberanie si vylepšení, vozidla, konverzovanie s postavami, pomerne dosť nahrávacích obrazoviek.

V dobe rýchlych SSD ich prítomnosť tolerovať nehodlám, obzvlášť s prihliadnutím na to, čo PlayStation 5 zvládala už na začiatku svojho generačného cyklu v omnoho krajších hrách. Dohromady je namiešaný mix veľmi zvláštny a strieda pocity úplnej eufórie s dojmom, že by mal celý zážitok plynúť o čosi prirodzenejšie.

Neočakávaný žánrový konštrukt

Trailery ma nijako výraznejšie nezaujímali, keďže v podstate ohlásili iba to, že po dlhých rokoch dostaneme preteky zasadené v univerze Star Wars.

Pred napísaním recenzie som sa k nim predsa len vrátil, nakoľko mi nebolo jasné, či prezradili, že ide vo výsledku o roguelike záležitosť, a nie iba o klasickú racingovku bez akejkoľvek substancie. A nie, autori to v podstate vôbec neakcentovali.

Ako tento fakt vo výsledku ovplyvňuje jadro hrateľnosti? Potenciálne je každý jeden turnaj unikátny a odlišuje sa od toho predchádzajúceho. Vyberáte si totiž vlastné vylepšenia, ktoré ovplyvňujú váš výkon na trati.

Čiže ak napríklad viete, že sa teraz pozriete do zasnežených kútov Ando Prime, ideálne je si zakúpiť motor odolnejší voči silnej námraze, aby sa vám následne vozidlo zbytočne nešmýkalo. Samozrejme, pri mechanike sú akékoľvek upgrady náhodné a nie zakaždým sú k dispozícii také, ktoré naozaj potrebujete.

Nefungujúci hybrid?

Taktiež cesta naprieč turnajom má vlastné variácie. Môžete sa rozhodovať, do akého levelu vstúpite. Niektoré sú klasickým bojom na život a na smrť, inde stačí dôjsť až na samotný koniec a hoci získate menej bodov, vypadnúť v praxi nemôžete (ak si nezničíte vozidlo).

Sú tu však aj špeciálne úrovne, ktoré pred vás napríklad postavia časovú výzvu. Ak ju pokoríte, dostanete odmenu. Ak nie, pokračujete ďalej. Ďalej si budujete rivalitu s ďalšími postavami, pričom ak nakoniec soka porazíte, odomknú sa vám takzvané láskavosti.

Tie si spravidla aktivujete na začiatku turnajov, pričom vám zaisťujú rozličné odmeny. Niekedy dostanete viac herných žetónov, čiže v praxi väčšie množstvo životov. Inokedy máte 20-percentnú šancu, že po skončení kola získate nárok na upgrady navyše. Problém spočíva hlavne v tom, že po istom čase sa základné jadro hrateľnosti opakuje až príliš.

V zásade sa stretnete so všetkým, čo hra ponúka v prvých desiatich hodinách, a následne vám dá to isté, akurát v trochu inom spracovaní a podobe, avšak nejde o zásadné zmeny. Áno, je v podstate pravdou, že každý run je špecifický, no pocitovo vám prídu veľmi podobné. Nepomáha tomu ani nevybalansovaná obťažnosť.

Svojvoľné AI

Taktické, strategické a v neposlednom rade pretekárske tituly sú v tomto ohľade nezriedka stávkou na neistotu. Buď pôsobia príliš jednoducho, prípadne vám neumožnia urobiť najmenšiu chybičku bez toho, aby ste skončili na hanobnom poslednom mieste alebo, v prípade zvyšných žánrov, utrpeli ohromnú a devastačnú porážku.

Galactic Racer je niekde medzi dvoma náhrobnými kameňmi. Kampaň je rozdelená na tri samostatné kapitoly, pričom každá (hoci to autori nikdy neprezradia) navýši náročnosť a zlepší presnosť protivníkov na trati.

Zároveň si však môžete vybrať jednu z troch dostupných obťažností, pričom prejdenie príbehu vám odomkne štvrtú, ktorá je už však maniakálna a hraničí so sadomasochizmom, v ktorom chýba pocit Hellreiserovského uspokojenia z bolesti. Až ma mrzí, že ju kvôli trofeji budem musieť prejsť.

Overený koncept, len v horšom prevedení

Niekedy máte pocit, že za volantom sedia šimpanzy z počiatočnej fázy Zrodenia Planéty opíc, inokedy do vás neprestajne narážajú a doslova vás cielene deštruujú pomocou abilít, čo vás spravidla posunie pokojne o osem priečok nadol.

To funguje napríklad v Mario Kart, pretože tam sa z prvého miesta na posledné dostanete štyrikrát za jediné kolo. V prípade Star Wars novinky niečo podobné znamená, že už sa vám s najväčšou pravdepodobnosťou vyhrať nepodarí.

Ani si nespomeniem, koľkokrát som mal chuť rozlomiť ovládač na polovicu. Našťastie, tých limitovaných edícií by mi bolo ľúto, takže k ničomu závažnému nedošlo. Radšej som si hodil s Xboxovým gamepadom.

Meč v temnote

Nepomáhajú tomu ani dosť neprehľadné trate. V praxi platí, že sa ich musíte naučiť naspamäť, pretože sú príležitostne katastrofálne nasvietené (hlavne tie nočné) a zákruta sa pred vami objaví z ničoho nič. To sa postupne zlepšuje, keďže dostanete architektúru takpovediac do ruky, avšak ocenil by som prítomnosť nejakého trénerského režimu.

Ten je prítomný výhradne v arkádových výzvach, ktoré, mimochodom, takisto trpia tým, že na ich porazenie musíte levelom prejsť tak, ako autori zamýšľali. Vlastne tam vôbec nie je priestor na chybu alebo hľadanie zaujímavých a nekonvenčných skratiek, takže ma často frustrovali. Stojím si za tým, že by mal nejaký update prísť s free módom, kde by ste iba jazdili skrz dostupné úrovne.

Je pravdou, že keď konečne naberiete nejaké znalosti a pochopíte, ako správne driftovať, kedy využívať boost a ako sa účinne zbavovať dotieravých protivníkov, následné vyhrávanie v sebe nesie nemalú satisfakciu.

Súčasne preteky prebiehajú v šialených rýchlostiach, ktoré vás nabijú dopamínom a naozaj by som bol rád, keby k tomu vyšlo aj dedikované kreslo simulujúce nárazy a vibrácie, niečo ako 4DX. Stálo by to ohromné prachy? Určite, no zážitok by to bol fantastický.

Vesmírne hody

Grafická stránka je pomerne vydarená a na prítomné planéty sa dobre pozerá. Nie, neposúvajú sa tu hranice a ani nemusíte očakávať žiadne orgie. Minimálne autori z Fuse Games umne využívajú atraktívnu štylistiku a dokonca pridávajú niekoľko neopozeraných efektov ovplyvňujúcich hrateľnosť.

Nechýba tu planéta Crait známa z The Last Jedi, ktorý svojho času zlomil fanúšikovský tábor na dve znepriatelené skupiny. A odvtedy už toto univerzum nebolo nikdy ako predtým. V každom prípade si prostredie zapamätáte práve vďaka výraznému kontrastu, keďže vám vo vysokých rýchlostiach červená soľ zo zeme bráni vo výhľade.

Ide o obrazovú nádheru, ktorá súčasne aj variuje výzvu. Hudobné podkreslenie je o niečo slabšie a vlastne si z neho veľa nepamätám. Dodáva pretekaniu energiu? Jednoznačne. Podporuje frenetické tempo, agresiu voči oponentom a v spojení s hrateľnosťou v praxi svoju rolu spĺňa.

Vnímam ho však primárne ako hlučný zlepenec zvukov, ktorý na samostatné počúvanie príliš nefunguje, keďže soundtracku chýba výraznejší autorský podpis.

Najlepší pretekár v galaxii

Nájdete tu zábavu? Rozhodne áno, v Galactic Racer som strávil desiatky hodín a ešte nejaký čas sa mu venovať určite budem. Obzvlášť preto, že z neho chcem platinu a získavať zlaté medaily, ako som už spomenul, je podobne príjemným pocitom, ako stúpiť do teplého riedkeho hovna na rozpálenom Tatooine.

Dynamika bezprostredného súperenia s ďalšími vesmírnymi postavičkami je vcelku fajn. Hoci pocit z ovládania nie je revolučný, dokáže umne navodiť adrenalín, pričom lokácie sú relatívne rozmanité a dobre sa na ne pozerá.

Okrem toho tu nájdete množstvo možností vylepšení a úprav vozidiel, ktoré sa postarajú o to, že máte v praxi voľné ruky v prístupe k jednotlivým tratiam. Niektorí budete do protivníkov strieľať z pripevneného dela, iní sa im vyhnete pomocou energetických štítov.

Žiadny z prístupov pritom nie je ten správny a zároveň všetky ponúkajú diametrálne odlišný zážitok, čo je iba dobre. Horšie už pôsobí, že nová Star Wars racingovka má problémov toľko, že by si s nimi neporadila ani galaktická Republika a senát s ochranou rádu Jedi.

Na polceste k úspechu

Niektorým dizajnovým rozhodnutiam absolútne nerozumiem a neviem, kto ich mohol schváliť. Už len fakt, že po každej zrážke sa kamera dynamicky prepne a totálne vás vytrhne zo sústredenia na frenetický pretek, je na odseknutie ruky fialovým svetelným mečom Macea Windua.

Do toho má celý koncept turnajov veľmi zvláštne tempo a core gameplay loop tým do veľkej miery trpí, nakoľko je chvíľu nesmierne zábavný a následne neprimerane spomalí. Ako hanlivú margináliu si môžete pripísať príbehové pozadie, ktoré nie je schopné vás poriadne strhnúť alebo chytiť.

Nehovoriac o tom, že to pôsobí, akoby celé dianie písal dvanásťročný chlapec hrajúci sa v detskej izbe s plastovými hračkami zo sveta Star Wars. Tipujem však, že išlo o zámer.

Môj podracer potrebuje benzín

Zaráža ma však fakt, že celosvetoví recenzenti sú bezproblémovo schopní väčšinu týchto nedostatkov ignorovať. Priznám sa, metascore atakujúce hranicu deväťdesiatich percent mi príde scestné a vôbec netuším, odkiaľ prichádza. Žeby zaň mohol hlavne hlad po Star Wars pretekoch a nulová konkurencia? Je to fajn žánrovka? Nepochybne!

Ale hranice sa tu nikam neposúvajú a ako bonus dostanete hneď niekoľko zásadných neduhov, ktoré výsledok zrážajú mierne nadol. Zamrzí to, pretože jadro je namiešané správne a niekde vnútri neurčitej kostry sa nachádza trblietajúci sa diamant.

Akurát ho tvorcovia nedokázali vytiahnuť z vlhkého bahna Dagobahu. Tak snáď sa aspoň neskôr dočkáme nejakého rozšírenia. Galactic Racer by si obsahovú injekciu určite zaslúžil. A hoci (údajne) plány na dodatočné planéty nejestvujú, myslím, že by na ňom autori mali urýchlene začať pracovať. V prípade, že raz dôjde na oficiálnu dvojku, určite si ju dám.

Za recenzní kopii děkujeme společnosti Playman