The Posthumous Investigation – Noir detektívka v časovej slučke

Detektívne hry patria dlhodobo medzi moje obľúbené, najmä vďaka priestoru, ktorý dávajú hráčovi na premýšľanie, odhaľovanie súvislostí a postupné rozpletanie záhady. Rovnako ma priťahujú aj príbehy využívajúce motív časovej slučky, v ktorých sa hlavný hrdina opakovane prebúdza do toho istého dňa. Spojenie týchto dvoch prvkov preto pôsobilo ako veľmi sľubný koncept – a hoci hra v jadre naplnila moje očakávania, nevyhla sa ani niekoľkým zaváhaniam.

Recenzovaná verzia: PC

Príbeh sa odohráva v roku 1937 v Riu de Janeiro. V úlohe detektíva sa prebúdzate vo svojej kancelárii, kde vás čaká pošta. Medzi listami objavíte správu od muža menom Brás Cubas, ktorý vás informuje, že ak ste ju obdržali, bol zavraždený – a očakáva, že odhalíte jeho vraha. Nasleduje deň plný zhromažďovania dôkazov, výsluchov svedkov a sledovania podozrivých. O polnoci však všetko končí – upadnete do bezvedomia a prebudíte sa v záhadnej miestnosti, kde na vás čaká samotný zosnulý Brás Cubas. Spoločne preberáte vaše zistenia, získavate nové informácie, prípadne si vypýtate nejakú nápovedu. Následne sa opäť vraciate na začiatok dňa. Začína sa ďalší cyklus pátrania po pravde a snahy uniknúť z tejto časovej slučky.

Hneď na úvod musím pochváliť príbehovú linku, ktorá je kvalitne napísaná a zaujímavo vystavaná. Postupne spoznáte až štrnásť podozrivých, z ktorých každý mohol mať motív na spáchanie vraždy. Prostredníctvom výsluchov a dobre napísaných dialógov sa odhaľujú ich tajomstvá a motivácie, pričom mnohé ich činy dokážete do istej miery pochopiť. Napriek čiernobielemu vizuálu sú postavy vykreslené komplexne a pôsobia veľmi uveriteľne.

Až po dohraní som zistil, že hra je výrazne inšpirovaná románom The Posthumous Memoirs of Brás Cubas, jedným z najvýznamnejších diel brazílskej literatúry. Hoci som ho osobne nečítal, jeho vplyv je zrejmý – najmä v postave samotného Brása, ktorý vystupuje ako rozprávač a občas svoj osud komentuje s jemným humorom. Napriek tomu, že hráč ovláda detektíva, práve Brás Cubas je tým, kto si kradne najviac pozornosti.

V tejto súvislosti však pôsobí trochu rozpačito rozhodnutie prezentovať hru ako detektívku. Základné piliere žánru – záhada a vyšetrovanie – sú spracované presvedčivo. Problém však nastáva pri rozuzlení. Hra totiž neponúka jednoznačné vysvetlenie udalostí, ale necháva hráča vybrať si vlastnú interpretáciu.

Tento prístup síce zapadá do celkového konceptu a tematicky dáva zmysel – postupne si totiž uvedomíte, že samotná identita vraha nie je tým najdôležitejším aspektom príbehu a v skutočnosti ide o niečo trochu iné. Napriek tomu som sa neubránil pocitu sklamania, keď som sa na konci nedočkal jasnej odpovede na ústrednú otázku. Ide o jediný výraznejší nedostatok, no zároveň o kľúčový prvok, ktorý ovplyvňuje celkový dojem.

Naopak, výraznú pochvalu si zaslúži vizuálne spracovanie. Čiernobiely noir štýl výborne vystihuje atmosféru Ria de Janeira v 30. rokoch. Dizajn postáv je premyslený a už na prvý pohľad napovedá o ich charaktere – či už ide o autoritatívne pôsobiaceho Loba Néveza, nevyspytateľného doktora Bacamarteho alebo podozrivého podnikateľa Chrisa Strawa.

Rovnako dobre fungujú aj samotné prostredia, či už ide o exteriéry alebo interiéry. Prístav a industriálne zóny pôsobia ako pracovné zóny, noblesný park zas vyzdvihuje luxus a spoločenské rozdiely. Nechýba ani ústav Casa Verde, kde sú držaní nebezpeční pacienti. Škoda len, že niektoré lokality neponúkajú viac interakcií – práve od Casa Verde som očakával väčšiu hĺbku.

Hudobná stránka je vydarená a dobre zapadá do dobového zasadenia. Skladby sú príjemné, nenásilné a počas hrania nepôsobia rušivo. Zvukové efekty, ako ruch mesta, dážď či kroky, navyše vhodne dotvárajú celkovú atmosféru.

Príjemným prekvapením je aj humor, ktorý hru obohacuje bez toho, aby narúšal jej vážnejší tón. Objavujú sa situácie, ktoré dokážu úprimne pobaviť – napríklad možnosť viesť rozhovor so zamknutým trezorom, ktorý sa následne sám otvorí. Podobné momenty pôsobia originálne a osviežujúco. Hoci nie každý vtip funguje rovnako dobre, celkovo humor nepôsobí nasilu ani trápne.

Na záver spomeniem ešte niekoľko minihier, ktoré pôsobia skôr nedotiahnuto. Neprinášajú výraznejšie obohatenie hrateľnosti a často len spomaľujú tempo. Aktivity ako zbieranie kvetov či vlámanie sa do prístavu nepatria medzi prvky, na ktoré by si hráč po dohraní výraznejšie spomínal. Minihry tak slúžia viac ako krátke rozptýlenie než skutočná zábava.

Napriek uvedeným výhradám hodnotím The Posthumous Investigation pozitívne. Ak hľadáte atmosférickú noir adventúru s netradičným prostredím a zaujímavým príbehom, hra vás pravdepodobne nesklame. Je však dôležité pripraviť sa na to, že záver neponúkne klasické uzavretie prípadu. Ak k tomu pristúpite s otvorenou mysľou, môže byť výsledný zážitok o to silnejší. Som rád, že som hre venoval čas – aj keď som dúfal v jednoznačnejšie rozuzlenie.

Za poskytnutie hry na recenziu ďakujeme spoločnosti Nuuvem.