Wo Long: Fallen Dynasty Complete Edition: Nintendo Switch 2 – Soulslike řežba v kapse má svou cenu

V roku 2023 spoločnosti Koei Tecmo a Team Ninja vydali úplne novú značku s názvom Wo Long: Fallen Dynasty. Hra si udržiavala štandardné atribúty autorskej tvorby, ktorá sa sústreďuje na frenetické súboje, groteskných bossov a hlavne na náročnú výzvu. Tá sa so žánrom soulslike spája prakticky od jeho vzniku, ktorého základy položil ešte (dnes už zabudnutý) King’s Field. Momentálne je na ďalšie kalendárne obdobie naplánované pokračovanie s podtitulom Wings of Ember. Ešte pred ním však dorazil port pre hybridné Nintendo Switch 2. Ako si na ňom dynamická bojovka vedie?

Recenzovaná verzia: Nintendo Switch 2

Ruku na srdce, len málokto si povie, že siahne práve po tejto konkrétnej platforme, keď si chce plnohodnotne užiť hru tohto typu a zamerania. Sám by som si ju asi na prvú dobrú nekúpil, avšak ubehli tri roky, odkedy som recenzoval jej staršie dvojča na PlayStatione 5, a tak nastal ideálny čas zopakovať si prvotinu, hoci v inej verzii, než by som štandardne preferoval.

Zároveň ide o môj prvý port na tejto konzole, doteraz som pozornosť venoval najmä exkluzivitám. Navyše, z druhého Switchu sa postupne stáva platforma, ktorá evidentne berie Souls žáner za svoj, pričom Nintendo sa snaží aktívne dostávať hry ako Elden Ring práve do kompaktnej formy a zatraktívňovať tak pozíciu vlastnej konzoly na čoraz diverzifikovanejšom trhu.

Dôkazom toho je aj pripravované exkluzívne The DuskBloods z dielne legendárneho FromSoftware. O tom však inokedy. Podstatnou otázkou zostáva, či sa takéto tituly hrajú v prítomnom rozhraní dostatočne pohodlne. Wo Long prekvapivo ponúka jasnú a pomerne definitívnu odpoveď, ktorá niektorých možno prekvapí.

O mýtickom elixíre

Rozprávanie má tak trochu kapitolovú štruktúru, pričom sa veľmi často skáče v čase i priestore. Ústredný hrdina je už klasicky mĺkvou postavičkou v štýle Gordona Freemana, ktorý ticho čaká na svoj tretí diel už bezmála 30 rokov. Protagonista primárne nehlasne prikyvuje a na objednávku zástupu karikatúrnych postavičiek kosí ohromné množstvo slizkých zlosynov.

Jeho centrálnym bodom je tajuplný elixír, ktorý vyvoláva v ľuďoch nadprirodzenú silu i schopnosti a postupne ich dokáže meniť na ohavné monštrá. Tie skôr či neskôr vyzabíjajú čokoľvek živé. Ide o klasický námet disponujúci všetkým, čo by poriadna videohra mohla chcieť. Slúži najmä na to, aby ste sa neustále presekávali ďalej, až kým nedôjdete k najväčšiemu antagonistovi s pomerne zvláštnou obľubou olizovať predmety a ľudí (doslova).

Historicky je príbeh zasadený do roľníckeho povstania takzvaných žltých turbanov, ktoré výrazným spôsobom zmenilo fungovanie i štruktúru starovekej Číny. V tomto ohľade možno hovoriť o úplne typickom prístupe vývojárov.

Veľký rachot v zamorenej Číne

Tí väčšinou kombinujú autentické reálie s fantastickými prvkami, čo, minimálne za mňa, veľmi príjemne uzemňuje celé dianie a dáva mu zaujímavý kontext, poodhaľujúci aj zákutia skutočných udalostí. Príliš vás síce tiahnuť nebude, aspoň teda nie, ak vás ani trošku nezaujíma práve ten dobový rámec.

Postavy sú totiž väčšinou ploché a všedné, v podstate pripomínajú len ploché figúrky konajúce podľa vôle scenáristov. A tá si občas robí, čo sa jej zachce, i keď to nutne nedáva zmysel. Napriek tomu je nutné pochváliť celkovú prezentáciu, obzvlášť niektoré cut-scény, ktoré potešia extravagantnou bojovou choreografiou a nemalou dávkou filmovej epiky.

V každom prípade, lore je rozhodne bohatý a ak máte chuť ponoriť sa hlbšie do východných tradícií a zvyklostí, pokojne tak môžete urobiť prostredníctvom popisov jednotlivých predmetov a kvanta textových súborov. Nielenže vám nenásilne rozširujú kontext udalostí, zároveň preň vytvárajú zrozumiteľnejší tvar, keďže hlavná príbehová línia sa akýmkoľvek vysvetľovaním príliš nezaoberá.

Autorskú skúsenosť cítiť z každého rohu

Samotná hrateľnosť pritom veteránov zrejme neprekvapí, nováčikovia by mali rátať s tým, že celá hra je rozložená na viac či menej vrstevnaté úrovne, ktoré sú plné nebezpečných pascí, nepriateľov a, samozrejme, v úplnom závere vás tradične čaká najväčšia skúška v podobe tuhého bossa. Spravidla sa po bojiskách pohybujete v sprievode hrdinov z príbehu.

Tí sú relevantnou pomocou najmä pri väčších bitkách, keďže proti presile súbojový systém príliš nefunguje a je až zbytočne chaotický. Častokrát mi prišlo, že s NPC charaktermi vyložene ráta, keďže monštrá aj rôzni samuraji na vás útočia zo všetkých smerov, takže nezriedka nie je možné sa účinne brániť, ak stojíte proti dvom a viacerým protivníkom, čo vedie k zbytočným úmrtiam a otravnej frustrácii.

Je nutné dodať, že dizajn a celkový pôdorys úrovní, hlavných aj vedľajších, je pomerne vydarený. Najmä komplexnejšie labyrinty (ako napríklad podzemná väznica s niekoľkými poschodiami) ponúkajú pomerne široké možnosti postupu, čo dáva priestor širšiemu experimentovaniu. Samozrejme, pohybujete sa v striktne limitovaných mantineloch, napriek tomu je fajn, že nie zakaždým existuje jediný správny postup vpred.

Vlajka povzbudzuje morálku

Za mňa je trochu škoda, že sa Team Ninja nesnaží prinášať invencie alebo zaujímavejšie nápady. Oblasti sú vytvorené hlavne z ideí, ktoré mal From Software dávno pred nimi, a príležitostne ma už šestnásty protivník skrývajúci sa hneď za dverami trochu unavoval. Podobne otrepaných trikov tu nájdeme hneď niekoľko.

Inak ma však bavila komplexnosť a rozmanitosť nepriateľov, ako aj to, že s každým musíte bojovať trochu inak. Nejestvuje jednotný kľúč (napríklad hrubá sila), ktorý by vyriešil úplne všetko. Práve naopak, je nutné využívať obranu, útoky a aj ľahkú mágiu, aby ste sa dostali cez niektoré tuhšie pasáže.

Takisto mechanika „capture the flag“ aj po troch rokoch od môjho posledného hrania pôsobí sviežo, nakoľko ju prakticky nikto neprebral. Počas explorovania totiž môžete obsadzovať vlajky, ktoré vám zlepšujú morálku, tou disponujú aj protivníci. Čím je výsledné numero vyššie (maximum je 25), tým sú vaše útoky efektívnejšie, taktiež lepšie odolávate ofenzíve.

Platí to pre obe strany. Ide o šikovnú autorskú voľbu, keďže vás stimuluje k podrobnému prehľadávaniu, no zároveň vám jasne hovorí, kam už môžete ísť a kde ešte nie.

Príšerné balansovanie na hrane

Čo už poteší trochu menej, je fakt, že obťažnosť naprieč celým titulom je značne diskutabilná. Je tam niekoľko pasáží, ktoré z nepochopiteľných dôvodov obludne navyšujú náročnosť takým nespravodlivým spôsobom, že to jednoducho vo výsledku neuveriteľne frustruje.

Zďaleka najhoršie dopadol boss fight s Lu Buom, pretože ten vám v praxi zoberie akékoľvek doterajšie prostriedky k útoku a prinúti vás hrať jedným konkrétnym štýlom. Ten ste si však dovtedy vôbec nemuseli osvojiť.

Takisto celý level, ktorý stretu predchádza, je ukážkou katastrofálnej komunikácie s koncovým hráčom. Dá sa považovať za ukážku zlého a neintuitívneho dizajnu, no našťastie ide o jednu z mála negatívnych výnimiek, takže výsledok neťahá výraznejšie nadol. Nevadilo by mi, že je zrazu nevysvetliteľne ťažší.

Pochopiteľne, variovanie výzvy je správne, pričom neuznávam pravidlo, že by mala zakaždým výhradne gradovať, avšak zároveň je nezmyselné, keď vyskočí takto prudko bez akejkoľvek podstaty a v ďalších pasážach následne strmhlav klesá. Niežeby teda tvorba Team Ninja bola v tejto oblasti v minulosti bezproblémová, napriek tomu táto stena brutálne zarazí a niektorí z vás ju nebudú ochotní prekročiť. Nie kvôli nedostatku schopností, skôr z hnevu.

Nepretržitá dravosť

Akčná zložka je postavená na agresívnom prístupe, čo podporujú práve už zmienení spolubojovníci. Tí vás v praxi nútia konštantne na oponentov tlačiť a sekať do nich mečom, oštepom alebo čímkoľvek si zvolíte. To na jednej strane vytvára konštantne adrenalínovú záležitosť pretekajúcu elektrizujúcou energiou. Podporuje ju mimochodom aj dynamický soundtrack.

Podobne ako Sekiro a Jedi: Fallen Order, aj tu sú bitky postavené na kombinácii rýchleho blokovania a svižného atakovania s tým, že na obrazovke častokrát vďaka tomu vzniká efektne vyzerajúci ping-pong, v ktorom sa preťahujete s protivníkmi o dokonalé vykrytie. Ak ľubovoľnému sokovi vyčerpáte výdrž, môžete mu zasadiť takzvaný kritický úder a ten častokrát vedie k okamžitej smrti alebo minimálne k výraznej strate zdravia (najmä pri bossoch). Istým spôsobom však ich prítomnosť uľahčuje prechádzanie úrovní takým spôsobom, že sa nemusíte adekvátne naučiť konkrétne move sety, takže pokoríte výzvu bez adekvátneho tréningu. A to je odvrátenou stranou tejto mince.

Just feel it

Niekomu niečo podobné nemusí prísť nutne ako negatívum, no v prípade, že kvôli tomu nepochopíte základné princípy hrania, nedostatok schopností sa vám vráti ako oceľový bumerang. Bude to problém hlavne pre menej skúsených hráčov, ktorí sa logicky nedokážu tak rýchlo adaptovať.

Existujú tu totiž aj levely, kde sa primárne na NPC partnerov spoliehať nemôžu, a práve tam zrazu narazia, keďže všetko závisí od ich šikovnosti a pohotovosti reakcií, ktoré si nestihli poctivo vybudovať. Inak sa mi páči, že ide o dosť rytmické strety čepelí. Wo Long skutočne má veľmi blízko k tanečnému titulu.

Stavebný kameň všetkého je postavený hlavne na chápaní a vnímaní zvukového tempa. Hráči, ktorí sú voči nemu úplne hluchí, budú mať prechádzanie o to ťažšie. Ja osobne som pohyby príliš často nepozoroval očami, nakoľko omnoho dôležitejšie je naskočiť na pomyselný hudobný groove. V tomto ohľade platí Nolanovo tvrdenie, že tomu nemusíte úplne rozumieť, stačí, keď to budete cítiť.

Port prekvapil

Ešte pred samotným štartom som si nebol istý, čo vlastne čakať. Ako som hovoril, skutočne veľkú hru na druhom Switchi nemám odskúšanú, pričom pri akomkoľvek Souls titule je práve performance verzie jedným z kľúčových aspektov, na ktorom stojí a zároveň padá celkový zážitok. Hrá sa teda Wo Long na tejto platforme dobre? Áno, avšak mám niekoľko podstatných výhrad.

V prvom rade ma mrzí, že vývojári neboli schopní doručiť adekvátnu stabilitu. Ponúkajú síce dva režimy, jeden je orientovaný na FPS, druhý na kvalitu výsledného obrazu. Ani jeden nespĺňa svoj vytýčený cieľ ideálne a dúfam, že sa ešte po oficiálnom vydaní a sprístupnení zákazníkom podarí technologický aspekt doladiť.

Osobne som si zvolil na primárne hranie práve čo možno najlepší výkon na úkor grafiky, avšak titul ani zďaleka nefungoval ideálne. To zamrzí. Som rád, že v akčných sekvenciách sa naň dá väčšinu času spoľahnúť a nestávalo sa, že by mi postava zomrela kvôli prepadom snímok, avšak príležitostné záseky sú citeľné i evidentné, niekedy vyložene obťažujú, pretože spomaľujú všetky pohyby.

Pre menej skúsených hráčov môže ísť navyše o veľký problém, najmä pri úrovniach, ktoré majú viacero rozličných efektov, ako sú dážď, sneh alebo padajúce ohnivé gule z katapultov. A že ich nie je málo. V takých prípadoch klesá výkon rapídne a hra sa nepekne trhá. Dá sa na to zvyknúť? Určite áno, no v tomto ohľade musíte vyjsť v ústrety titulu.

Snáď sa ešte čo-to podarí vyriešiť prostredníctvom updatov a patchovania, aktuálne ide o zďaleka najzásadnejší kaz inak obstojného portu.

Praktickosť v rukách

Môžem mimoriadne pochváliť rozloženie ovládania, ktoré funguje ako na ovládači, tak aj v dostupnom handheld režime. Takmer okamžite sa s ním zžijete a nebolia z neho prsty, čo mi prekážalo napríklad pri „Switcherovi“ spred siedmich rokov. Tam sa podľa mňa úplne nepodarilo doručiť adekvátnu pohodlnosť a opakovane som si od lovenia monštier dával hrou vynútené prestávky.

Výhodou je systém lockovania protivníkov. Ten zaisťuje, že veľmi rýchlo viete získať dostatočný prehľad nad chaotickými situáciami, čo určite oceníte, keďže nech sa budete akokoľvek snažiť, pri režime mimo dokovaciu stanicu ste nutne menej obratní. Nie každý automaticky používa podporovaný Nintendo controller alebo v balení dostupný grip, preto je veľmi fajn, že hranie pôsobí príjemne aj pri držaní konzoly v dlaniach.

Horšie je to už so samotným mierením, najmä na Joy-Conoch je citlivosť páčok a ich presnosť absolútne tragická. Nejde o až taký závažný problém, pretože Wo Long nie je strieľačkou, no občas predsa len musíte namieriť šíp či dva na lukostrelcov na strechách, čo predstavuje omnoho tvrdší oriešok než niektoré veľkolepé súboje s bossmi.

Vizuálne neatraktívna freska

Na druhej strane, grafické spracovanie je tristné. Áno, ani pôvodný Wo Long nevyzeral na PlayStatione 5 či Xboxe Series X nejako atraktívne, no udržiaval si aspoň základné štandardy danej generácie. Platí, že Team Ninja by mal v ďalších projektoch konečne presedlať na novší engine, keďže ten aktuálny nie je schopný produkovať obrazovo pôsobivé výsledky. Táto verzia je na tom ešte podstatne horšie.

Samozrejme, rátal som s hardvérovými limitáciami, avšak dodnes si pamätám na články a prezentácie, ktoré hovorili, že môžeme pri Switchi 2 rátať s výkonom, ktorý svojho času ponúkal štvrtý PlayStation.

Išlo však výhradne o senzačnú reklamnú formulku, nakoľko pri priamom porovnaní so Switch 2 portom Fallen Dynasty máte pocit, že sa dívate na dva odlišné produkty. Práve v tomto ohľade sa muselo osekávať zďaleka najviac a výsledok pôsobí ako mobilný titul z minulej dekády.

Jasné, po stránke hrateľnosti akýkoľvek takýto projekt zďaleka prevyšuje, no mrzí ma, že sa jednoducho nepodarilo z grafiky vytrieskať predsa len o niečo viac, pretože mám pocit, že išlo skôr o lenivosť vývojárov než o jasne stanovené technologické mantinely.

Bolí to ešte väčšmi, keď si pozriem videá zo Cyberpunku 2077 a ten vyzerá vlastne celkom slušne. Takisto zaostáva za počítačmi alebo silnejšími konzolami, avšak hanbu pôvodnému projektu rozhodne nerobí. To pri Wo Longu s čistým svedomím napísať, žiaľ, nemôžem.

Flag has been captured

Je toto najhoršia verzia akčného RPG Wo Long: Fallen Dynasty? Jednoznačne áno, avšak nutne vás to nemusí prekvapiť, keďže ani druhý Switch nepôsobí hrubým výkonom porovnateľne s aktuálnymi veľkými konzolami. Treba jednoducho očakávať určité ústupky, pričom je fajn, že sa viac-menej podarilo doručiť slušne bežiaci port, ktorý príležitostne trpí prepadmi počas niektorých kritických sekvencií a hlavne archaickým grafickým kabátikom.

Omnoho podstatnejšie pre vás bude tvrdenie, že stále dokáže zachytiť ducha pôvodného titulu a dostupná verzia pre tohto hybrida na tom nie je katastrofálne. Môžem vám ho odporučiť? Áno, ale výhradne v prípade, že nemáte k dispozícii žiadnu inú platformu a radi by ste si solídneho žánrového zástupcu z ďalekej Číny zahrali aj so všetkými DLC.

Prípadne vtedy, ak jednoducho preferujete kompaktné hranie bez nutnosti čokoľvek zapájať. Titul výraznejšie neexceluje v žiadnej oblasti, no ponúka zábavný zážitok využívajúci overené prvky (i niektoré už trochu opozerané pasce). Autori ho navyše okorenili o slušnú kombináciu prístupu z Nioh a frenetického Sekira, čím doručili zážitok, ktorý sa v prvom rade spolieha na rytmickosť.

Tá dáva šancu aj ľuďom, pre ktorých je čítanie pohybov príliš komplikované alebo neprehľadné. Zároveň možno doplniť, že ide o slušnú vstupnú bránu do Souls sveta, nakoľko si myslím, že Wo Long je (až na tých pár príšerne nadizajnovaných pasáží) svojou náročnosťou pomerne benevolentný.

Pozitívne je súčasne aj to, že sa na Switch 2 dostávajú i takéto projekty, čo z neho robí univerzálnejšiu platformu, na ktorú nepatria výhradne remaky Zeldy, mariovky či brainrotový Donkey Kong. Jediné, s čím musíte rátať, je, že bez grafických kompromisov to prosto nejde.

Za recenzní kopii děkujeme společnosti Koei Tecmo