The People of Sea, Sun & Salt – pokojná civilizácia na hrane kolapsu

Niektoré city buildery stavajú na komplexnosti, iné na nekonečnom raste a expanzii bez výraznejších limitov. Väčšina z nich však funguje na rovnakom princípe, kde hráč postupne buduje, optimalizuje a snaží sa dosiahnuť čo najefektívnejší systém. The People of Sea, Sun & Salt sa snaží balansovať medzi týmito dvoma prístupmi, no práve táto nerozhodnosť ju často brzdí v tom, aby bola výraznejšia a už po prvých hodinách dá najavo, že nejde o klasický builder. Na prvý pohľad pôsobí ako pokojná, takmer relaxačná hra o budovaní mesta na malom stredomorskom ostrove, no veľmi rýchlo začne rozbíjať očakávania hráča. Nejde tu totiž o to, ako rýchlo dokážeš vyrásť, ale ako dlho dokážeš udržať svoju civilizáciu stabilnú. Je to hra o rovnováhe, rozhodnutiach a o tom, ako rýchlo sa môže stabilná civilizácia rozpadnúť, ak spravíš pár zlých krokov. Práve tento kontrast medzi pokojným vizuálom a systémom, ktorý ťa neustále núti premýšľať, tvorí základ celého zážitku a odlišuje ju od väčšiny konkurencie. The People of Sea, Sun & Salt totiž nie je hra o budovaní mesta, ale o tom, ako dlho dokážeš zabrániť jeho kolapsu.

Recenzovaná verzia: PC

Základná premisa je jednoduchá. Začínaš s malým ostrovom a postupne buduješ spoločnosť, ktorá má svoje potreby, očakávania a limity. Na začiatku ide hlavne o zabezpečenie základných surovín ako voda, obilie či kameň, no čím ďalej sa dostávaš, tým viac sa celý systém komplikuje. Pribúdajú nové potreby ako drevo, trhy, zdravie alebo kultúra a zrazu už nejde len o prežitie, ale o optimalizáciu celého systému. V určitom momente si uvedomíš, že každá nová vrstva nepridáva len nové možnosti, ale aj nové problémy, ktoré musíš riešiť paralelne. Hra ťa tak postupne učí myslieť dopredu a vnímať svoje mesto ako jeden prepojený organizmus.

Celý gameplay loop stojí na neustálom plánovaní a rozhodovaní. Väčšinu času tráviš tým, že premýšľaš nad tým, ako zvýšiť populáciu, aby si sa dostal do ďalšej éry, no zároveň musíš zabezpečiť, aby tvoji obyvatelia ostali spokojní. Nie je to len o postavení ďalších domov. Každé rozhodnutie má dopad a hra ťa núti neustále presúvať, upravovať a optimalizovať jednotlivé časti mesta. Často sa dostaneš do situácie, kde niečo funguje len dočasne a po odomknutí nového systému musíš celé rozloženie prerobiť. Práve toto neustále prispôsobovanie je jadrom hry, no zároveň aj dôvod, prečo môže po čase pôsobiť viac ako neustála oprava chýb než premyslené budovanie, kde si raz niečo postavíš a už sa k tomu nevraciaš.

Zaujímavé však je, že napriek tomu všetkému hra nepôsobí stresujúco, aj keď pod povrchom neustále vytvára tlak, ktorý si hráč nemusí hneď uvedomiť. Tempo je skôr pokojné a väčšinu problémov vieš vyriešiť relatívne jednoducho. Keď niečo nefunguje, často stačí zbúrať budovu, preskupiť layout a systém sa opäť stabilizuje. Tento prístup robí hru prístupnejšou a menej trestajúcou na prvý pohľad, no zároveň zachováva pocit, že tvoje rozhodnutia majú váhu. Nie je to hra, ktorá ťa okamžite potrestá za každú chybu, ale skôr taká, ktorá ti dá čas pochopiť, kde si spravil chybu, a následne ťa prinúti ju opraviť.

Veľmi zaujímavý moment prichádza v mid-game, kde hra začne naplno ukazovať svoju komplexnosť. Práve v tejto fáze sa začne kombinovať viac systémov naraz a hráč si uvedomí, že už nejde len o jednoduché rozširovanie mesta. Musíš sledovať viacero ukazovateľov, plánovať dopredu a reagovať na vznikajúce problémy. Je to bod, kde hra “klikne” a ukáže svoj skutočný potenciál, no zároveň aj to, že nie všetky jej systémy sú na túto komplexnosť dostatočne pripravené o rovnováhe. V tomto momente už presne chápeš, že každé rozhodnutie má reťazový efekt a že ignorovanie jedného systému môže spôsobiť problémy inde.

Najsilnejším prvkom celej hry je bez pochýb systém epoch a rozhodnutí. Do ďalšej éry sa nedostaneš len tak. Musíš splniť konkrétne podmienky, často spojené s populáciou alebo rozvojom mesta. No skutočná hĺbka prichádza až vo chvíli, keď si začneš vyberať, akým smerom sa bude tvoja civilizácia uberať. Pri prechode do novej éry si totiž neodomykáš všetko automaticky. Namiesto toho si vyberáš konkrétne kartičky, ktoré definujú tvoju budúcnosť.

Môžeš si napríklad zvoliť medzi chrámom a svätyňou. Chrám zaberá viac miesta, no poskytuje silnejší efekt, zatiaľ čo svätyne sú menšie a flexibilnejšie. Podobné rozhodnutia robíš aj pri ďalších budovách, napríklad medzi fontánou a dekoratívnym stromom. Na prvý pohľad ide o malé rozdiely, no v praxi tieto voľby ovplyvňujú celý flow hry. Ak si zvolíš menej efektívne riešenie, môžeš sa v neskorších fázach dostať do situácie, kde musíš kompenzovať svoje rozhodnutia z minulosti.

Ešte výraznejšie to cítiť pri systémoch ako demokracia a autokracia. Každý z nich mení spôsob hrania a vytvára odlišný gameplay štýl. Demokracia ti dáva viac kontroly a flexibility cez systémy ako senát, zatiaľ čo autokracia mení spôsob, akým riadiš spoločnosť. Tieto rozhodnutia nie sú len tematické, ale majú reálny dopad na gameplay a nútia hráča premýšľať nad tým, aký štýl hrania mu viac vyhovuje.

Druhým kľúčovým systémom, ktorý drží celý zážitok pokope, je mechanika vody. Počas hry zbieraš takzvané božstvo, ktoré ovplyvňuje stav ostrova. Keď sa ti darí, ostrov rastie a odomykaš nové časti, kde môžeš stavať. No ak začneš robiť chyby a tvoji obyvatelia sú nespokojní, božstvo klesá a ostrov sa začne doslova ponárať. Tento systém vytvára jemný, ale neustály tlak, ktorý ťa núti premýšľať nad každým krokom.

V early game som narazil na moment, ktorý presne ukázal, ako hra funguje. Po prvom odomknutí systému božstva som zistil, že všetko, čo som doteraz postavil, musím prerobiť. Rozloženie mesta, ktoré fungovalo predtým, už zrazu nestačilo a bol som nútený kompletne reorganizovať celý systém, aby som udržal božstvo na požadovanej úrovni. Tento moment jasne ukázal, že hra nie je o jednorazovom plánovaní, ale o neustálom prispôsobovaní sa novým podmienkam.

V late game sa tento tlak ešte zvýrazní. V jednej situácii som podcenil prípravu na zimu, konkrétne som nemal dostatok dreva ani dostatočnú kapacitu v storage. Výsledok bol okamžitý. Systém sa začal rúcať, obyvatelia boli nespokojní a polovica odomknutého ostrova sa potopila. Takéto momenty ukazujú, že hra síce pôsobí pokojne, no vie byť nekompromisná, ak ignoruješ jej základné pravidlá.

Building systém je relatívne jednoduchý a funkčný, no časom ukáže, že mu chýba väčšia variabilita a hlbšie možnosti rozvoja. Budovy majú svoj osobitý kreslený štýl, ktorý dobre zapadá do celkovej estetiky hry. Problémom je však limitovaný priestor. Ostrov nie je nekonečný a bez odomykania nových častí sa rýchlo dostaneš do bodu, kde už nemáš kam stavať. To ťa núti plánovať dopredu a optimalizovať každý meter priestoru. Nemôžeš si dovoliť zbytočné chyby, pretože každé zlé rozhodnutie sa môže prejaviť o niekoľko hodín neskôr.

Atmosféra hry je kombináciou relaxu a jemného tlaku, ktorý je síce nenápadný, no v kľúčových momentoch dokáže prerásť do nepríjemného stresu. Na jednej strane má hra pokojný soundtrack, pomalé tempo a príjemný vizuál, ktorý pripomína tituly ako Islanders alebo Dorfromantik. Na druhej strane tu neustále riešiš potreby obyvateľov a snažíš sa udržať systém stabilný. Nie je to stres v klasickom zmysle, ale skôr strategický tlak, ktorý ťa núti premýšľať. Tento kontrast medzi pokojnou atmosférou a systémom, ktorý ťa neustále tlačí do rozhodnutí, je jedným z najzaujímavejších aspektov celej hry.

Najväčšie problémy hry sa prejavujú v UI a prehľadnosti, ktoré predstavujú najväčšiu slabinu inak dobre navrhnutého systému a často nedokážu držať krok s tým, akú kľúčovú rolu zohrávajú informácie pre samotný gameplay.Niektoré informácie sú zle čitateľné alebo schované a hra ti často nevysvetlí, prečo sa niečo pokazilo, čo je pri stratégii založenej na rozhodovaní zásadný problém. Napríklad keď začne klesať božstvo, hra ti síce ukáže následok, no nedokáže jasne komunikovať príčinu. Hráč tak vie, že robí niečo zle, ale nevie presne čo. V praxi to znamená, že namiesto premysleného plánovania často len skúšaš rôzne riešenia, rušíš budovy, presúvaš systém a dúfaš, že trafíš správnu kombináciu. Tento prístup môže fungovať v jednoduchších hrách, no pri systéme, ktorý stojí na optimalizácii a rozhodovaní, pôsobí skôr ako prekážka než výzva. Výsledkom je, že hráč niekedy necíti, že zlyhal vlastnou chybou, ale skôr kvôli nedostatku informácií. Problém pritom nie je len v tom, že UI je neprehľadné, ale v tom, že aktívne brzdí hráča v pochopení vlastných chýb, čo je pri hre postavenej na rozhodovaní zásadný nedostatok.

Balans vie byť miestami nefér, pretože keď spravíš chybu, systém sa môže rozpadnúť veľmi rýchlo a problémy sa začnú reťaziť. Nedostatok zdrojov vedie k nespokojnosti, tá znižuje božstvo a následne sa začne potápať ostrov. Tento snowball efekt je síce logický, no nie vždy pôsobí férovo, najmä ak nemáš dostatok informácií. V takýchto momentoch hra nepôsobí ako systém, ktorý testuje tvoje rozhodnutia, ale skôr ako systém, ktorý ťa trestá bez dostatočného vysvetlenia.

Tempo hry je najpomalšie na začiatku a predstavuje jeden z hlavných dôvodov, prečo sa k nej niektorí hráči nemusia vôbec dostať naplno a zároveň predstavuje jeden z najväčších kompromisov, ktorý musí hráč akceptovať. Early game môže pôsobiť prázdnejšie a menej dynamicky, kým sa jednotlivé systémy nezačnú prepájať a hra nezačne ukazovať svoju skutočnú hĺbku. V tomto bode má hráč často pocit, že čaká viac než koná, čo môže niektorých odradiť ešte predtým, než sa hra stihne rozbehnúť. Neskôr sa síce situácia výrazne zlepší a mid game patrí medzi najsilnejšie časti hry, no tempo nikdy úplne nestratí svoj pomalý charakter. V late game sa k tomu pridáva aj repetitívnosť, keď sa gameplay loop prestane výraznejšie vyvíjať a začne sa skôr opakovať. Pre hráčov, ktorí majú radi optimalizáciu, to nemusí byť problém, no pre ostatných môže hra pôsobiť menej dynamicky a postupne strácať tempo. Hra si ide vlastným tempom a neberie ohľad na to, či sa hráč dokáže prispôsobiť, čo môže byť pre niektorých skôr prekážka než výhoda.

Celkovo by sa hra dala prirovnať ku kombinácii Islanders a Anno, no ani jednej z týchto hier sa úplne nepribližuje. Z Islanders si berie pokojné tempo, minimalistický prístup a dôraz na relaxačný zážitok, zatiaľ čo z Anno preberá potrebu plánovania, optimalizácie a práce so systémami. Problém však je, že nikdy nejde naplno ani jedným smerom. Nie je dostatočne jednoduchá na to, aby fungovala ako čisto relaxačný builder, ale ani dostatočne komplexná na to, aby uspokojila hardcore stratégiu. Tento balans síce robí hru prístupnejšou, no zároveň je hlavným dôvodom, prečo nikdy nepôsobí ako výnimočný titul a v určitých momentoch jej chýba jasná identita. Práve preto hra často pôsobí ako kompromis medzi dvoma smermi, namiesto toho, aby si vybrala jeden a dotiahla ho naplno.

Ak by hra dokázala lepšie komunikovať svoje systémy a poskytla hráčovi viac informácií, mohla patriť medzi najzaujímavejšie indie stratégie posledných rokov. V súčasnej podobe však zostáva titulom, ktorý má skvelý základ, no nedokáže ho úplne využiť.

Na konci dňa ide o titul, ktorý si musíš “sadnúť” a ktorý si ide vlastným tempom bez snahy prispôsobiť sa hráčovi. Ak hľadáš rýchly gameplay alebo jasne vysvetlený systém, pravdepodobne ťa neosloví, pretože hra očakáva, že sa jej naučíš rozumieť postupne. Ak máš však rád pomalé budovanie, optimalizáciu a postupné odhaľovanie mechaník, môžeš si ju užiť oveľa viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Nie je to hra, ktorá by ťa úplne pohltila na desiatky hodín bez prestávky, no pre správny typ hráča ide o ideálnu voľbu na odreagovanie.

Nejde totiž o titul, ktorý by redefinoval žáner alebo ťa udržal desiatky hodín bez prestávky, a práve preto pôsobí skôr ako dobrý základ než plnohodnotne výnimočná hra, no v rámci svojho konceptu dokáže fungovať veľmi dobre. Najmä ak hľadáš niečo pokojné, kde si vieš oddýchnuť a zároveň trochu potrápiť hlavu. Má svoje chyby, najmä v UI a balanse, no základný gameplay loop funguje dostatočne spoľahlivo na to, aby si ju vedel odporučiť hráčom, ktorí presne takýto typ zážitku hľadajú.

Za recenzní kopii děkujeme RockGame S.A.